Sasko

Schrammsteine, Schmilka a Bielatal

Sasko, alebo ak chcete Sachsische Schweiz, je lezecká oblasť, ktorú môže človek objavovať celý život. A jeden mu zrejme stačiť nebude... Mohutné stolové hory a obrovské skalné mestá, zasadené v romantickom prostredí, hadiacej sa riečky Labe, ponúkajú nielen dĺžkou a estetikou línií, ale aj svojou rozmanitosťou a ich množstvom, priam nezabudnuteľný lezecký zážitok. Rathen, Schrammsteine, Schmilka, Affensteine, Bielatal a niekoľko ďalších miest, by aj sami o sebe boli poriadne výraznými lezeckými oblasťami. Spoločne však vytvárajú celok, aký sa len tak niekde nevidí. Viac ako tisíc pieskovcových veží a vyše 20.000 lezeckých ciest, myslím smelo schová do vačku väčšinu TOP oblastí sveta. Ale má to jeden háčik..
Krátky pohľad do histórie nám hovorí, že práve na tomto mieste v podstate vzniklo skalné lezenie. Tvrdenie je to síce odvážne, ale prvé významné veže boli vylezené už v rokoch 1864 až 1900. A o tom, že sa nejednalo o žiadnu turistiku sa môžete v miestnych „päťkách“ presvedčiť na vlastnej koži. Len pripomínam, že prvý kruh (fixné istenie) sa objavuje na scéne až v roku 1905 a je jeden jediný v celej 80-metrovej ceste, takže si so sebou pribaľte trochu morálu... Vlastne rozmýšľam, že sem raz zorganizujem lezecký zájazd preisťovačov slovenských skaliek, ktorí s neutíchajúcim nadšením pridávajú stále nové istenia do tých našich 20-metrových klasík. Nakúpim pukance, ľahnem do piesku a budem sledovať to kino...
Začiatkom 20.storočia začala saská smotánka poriadne tvrdiť muziku. Roky 1904 až 1907 sú spojené predovšetkým s menami Rudolf Fehrmann a Oliver Perry-Smith. Svojimi výstupmi posúvajú lezecké limity až na úroveň VIIb pieskovcovej klasifikácie, čo je v prepočte podľa „vzorcov“ na naše cca VI/VI+. Je na to taká smiešna tabuľka, keď budete na pieskoch spomeňte si na ňu a posúďte sami. Ja som presvedčený, že títo borci v cestách ako: Teufelsturm- AW, Spannagelturm- Perrykante, či Dreifengerturm- Sudriss, dosiahli VII.stupeň UIAA v časoch, keď Kolumbus objavil Ameriku a Hanibal prechádzal cez Alpy (obrazne povedané)... Ale teraz vážne, cesty zhruba rovnakej obtiažnosti sa začínajú liezť v Yosemitoch okolo roku 1965 (Twilight Zone, Ahab) a v Alpách až v roku 1977 (Pumprisse), teda o 70 rokov neskôr! No a keď si k tomu ešte pripočítame prísnu lezeckú etiku, ktorú sami vytvorili (a ktorú ľudia rešpektujú dodnes!), tak to posúva tieto výkony do úplne inej galaxie.
Rok 1908 prináša vôbec prvého lezeckého sprievodcu na svete, ktorým Fehrmann jednoznačne definuje pravidlá a otvára tak dvere dokorán, pre ďalšie generácie podobných nadšencov, ktorí tvoria absolútnu špičku ešte niekoľko nasledujúcich desaťročí...

Veľké saské klasiky...
(Zaujímavé cesty):
Falkenstein- Sudwand+DV (VIIIb)
Teufelsturm- Talseite (VIIIb)
Sudlicher Schrammturm- Dietrichrinne (VIIIa)
Hoher Torstein- Naumannhangel (VIIc)
Teufelsturm- Alter weg (VIIc)
Falkenstein- Kotzwand (VIIa)

Tohtoročný krásny a slnečný apríl nám dožičil až 3 výlety za saským pieskom. Hneď ten prvý sa niesol v znamení veľkých klasík a ešte väčšej pohody. S Paľom sme si to z Českého ráje nemierili rovno pod najväčšiu miestnu dominantu- Falkenstein. Dodnes mám v čerstvej pamäti ako sme s Katkou prvýkrát zastali v piesku pod jeho mohutnou južnou stenou. Maličkí ako mravce... So zaklonenými hlavami a poriadne stiahnutými žalúdkami sme očami kopírovali špáru, ktorá sa tiahla celým tým obrovským múrom. Uzučká prstovka, krásna, dlhá žaba, nepríjemná širočina aj nekonečné komíny. To všetko v jednom. Dopotené prsty sme utreli do teplákov a ustráchane sa pomaly prebojovali až na vysnívaný vrchol...
Tieto spomienky mi vyčaria úsmev na tvári. Dnes tu stojím opäť. A opäť hladím do tej steny. Síce o pár rokov starší, no verím, že stále ten istý ako vtedy. Iba na teplákoch pribudlo zopár dier... Nepohne sa ani lístok no pocity mám akoby som stál na brehu rozbúreného mora. Tento krát už polezieme naozaj priamo stenou. Žiadne špáry, iba strmé platne, vzdušné previsy a hladké rajbasy. Rozlez v neďalekej sedmičkovej klasike (Kotzwand) prebehol bez komplikácií a teraz prichádza na rad jemné našľapovanie v osmičkovom hlaďásku a opatrné ohmatávanie vystúpených kyzov v olámanom previšteku. Hra, ktorú tak milujem. S každým chytom, za ten kratučký čas, stihnete nadviazať kontakt. Snažíte sa mu porozumieť, presvedčiť ho aby tu ešte aspoň chvíľočku vydržal a pekne poďakujete keď potom z neho dvíhate nohu a pokračujete ďalej. Občas dokonca „stretnete“ aj skutočného kamaráta, okolo ktorého si dokonca trúfnete omotať smyčku. Ten musí byť tutový. S neutíchajúcim zápalom sliedite aj po tých najmenších hodinkách, ktoré potom za večnej prítomnosti natekajúcich bandasiek nešikovne obväzujete. Ako na potvoru však takmer nikdy nie sú tam, kde ich potrebujete a potom keď o nič nejde tak sa s nimi roztrhne vrece... Zrazu sa terén jemne položí a všetky chyty ako mávnutím čarovného prútika zmiznú. To sa blíži vršok, ale cesta naň obyčajne vyžaduje ešte zopár kvapiek potu navyše. Posledný kruh mizne ďaleko pod nohami, podrážky lezečiek každým krokom dôsledne čistíte a prsty vyhrávajú na upotených oblinkách Beethovenovu 6.symfóniu. Hlavou víria myšlienky, i keď najradšej by ste v nej mali prázdno. Len nepadať! A potom ste hore. Výdych, radosť a oslobodzujúce: „Zrúúúš!“ Ďalší zo snov je v kapse... V ceste (Sudwand) sme toto všetko prežili. Jedným z autorov, ktorí ju v roku 1954 preliezli je Lothar Brandler. To je ten, čo si to napálil severnou stenou najväčšej z Troch Čím priamo v smere padajúcich kvapiek, teda Diretkou... My sme si jeho saský skvost navyše okorenili osem béčkovým variantom (DV) od ďalšieho velikána- Herberta Richtera. Veď prečo nie? Na večerný dolez som vybral jednu z najkrajších sedmičkových špár aké sa dajú na saskom piesku vôbec nájsť. Fantastický (Naumannhangel) na Hoher Torstein je luxusná žabovica s dlhočizným sokolíkom, ktorá naozaj stojí za návštevu a zapáleným špárarom ju môžem len a len odporučiť!
Druhý lezecký deň sme sa vybrali na „lov“ do neďalekej Schmilky. Hádam najväčším tamojším lákadlom je úplne dokonalá veža Teufelsturm, ktorá stojí osamotená a vznešene po stáročia sleduje pokojný tok Labe. Zaslúžene sa radí medzi 10 najkrajších veží v celom Sasku. Práve v jej stenách sa v roku 1906 písala história, keď tu Oliver Perry-Smith a Rudolf Fehrmann vyliezli jedno z prvých VIIb na svete. A viete čo? Ono to je naozaj ťažké! Nástup je peknou kútovou špárou (VI) do sedielka, v ktorom treba zaštandovať. Na rad príde kľúčová časť po oblej hrane bez stavania (VIIc), prstová špára, sokolík, traverz a širočina (VII). A to všetko úplne bez železa! V nástupovej špáre problém nie je a istí to zopár tutových smyčiek. Tú som si doslova vychutnal. Stavanie a rajbasová hranka boli pre mňa dosť veľkým otáznikom, ale priznám sa, že po celý čas som sa upokojoval tým dátumom. Mohli by pred 112-timi rokmi vyliezť niečo s čím bude mať priemerný lezec klasického zamerania v roku 2018 problém? Mohli! Stavaniu som sa síce zopár poctivými krokmi vyhol a preliezol ho, no potom prišla spomínaná hranka, na ktorej museli borci preukázať nie len úžasný lezecký um, ale hlavne priam neskutočnú odvahu. No čo vám budem hovoriť, zo päť krát som ťažko vybojované metre zliezol zase naspäť do bezpečia, až kým som sa neodhodlal urobiť beznávratový krok a s potom na čele to nejako dosólovať až do prstovej špárky. Myslím, že keby som sa v nej ocitol ako prvovýstupca, úplne bez hanby tlčiem kruh. A možno nie jeden... Sasíci miesto toho pozakladali zopár smyčiek, doliezli na vršok a k ceste dopísali výkričník. Nakoniec nič iné nezostávalo ani mne a za tento zážitok im veľmi pekne ďakujem!
Presne z druhej strany vedie po údolnej hrane Teufelsturmu ďalšia cesta. Cesta, ktorá v roku 1936 predstavovala jeden z najväčších miestnych problémov a brúsila si na ňu zuby prakticky celá vtedajšia svetová lezecká špička. Síce po niekoľkých dramatických pokusoch a pádoch, ale podarilo sa, vznikla nádherná (Talseite). Boli ste už v Labáku? A liezli ste tam jedno z tých poctivých VIIIa jemne do previsu po malých chytoch s mádžom a nitmi po piatich metroch? Tak si odmyslite tie nity, mádžo a premiestnite sa do 60-metrovej údolnej steny. Predstavte si brutálny luft pod zadkom, 3 kruhy a rovnaké ťažkosti. Môže byť? Tak teda hor sa na Teufelsturm! Sklamaní určite nebudete...

Ťažké špáry a odvážne steny...
(Zaujímavé cesty):
Schwager- Talseite (IXa)
Meurerturm- Westwand (VIIIb)
Haupwiesenstien- Rostkante (VIIIb!)
Falkenstein- Renger Gedachtnisweg+AV (VIIIb)
Mullerstein- Schildburger riss (VIIIa!)
Falkenstein- Westkante (VIIc)
Spannagelturm- Perrykante (VIIc)
Tante- Perrykante (V)

Na druhý výjazd som spojil sily so slovenskou špárovou princeznou Miškou a tri dni sme liezli koľko nám sily stačili. Keďže Miška je podobne šialená ako ja, deň prebiehal nasledovne. Budík 6:30, raňajky, špáry, špáry, špáry, tma, večera a spánok. Myslím, že obaja občas mávame na výjazdoch problém s tým, že spolulezcovi sa už nechce ani istiť, nie to ešte liezť. Tento krát to naozaj nehrozilo. Zaliezol som si úplne brutálne a cesty, ktoré sa nám za tie tri dni podarili, by mi inokedy stačili aj na tri výjazdy... Rozlez prebehol už klasicky na Falkovi. Hneď z rána sme si dali dve hviezdičkové a dlhočizné, vyše 70-metrové špáry v západnej stene (Renger Gedachtnisweg a Westkante), ktoré ma celkom pekne dostali do tej správnej nálady. Navrhol som ísť okuknúť veľkolepú (Schildburger riss) na Mullerstein a o chvíľu sme už samozrejme v nej aj viseli... Je to priam grandiózne VIIIa s výkričníkom a myslím, že aj na miestne pomery, poriadne obávaná špára. Údaje v skratke: 70 metrov, 3 kruhy, špára od dola hore (väčšinou širočina), smyčky môžu zostať v batohu... Akosi som si neustrážil dĺžku cesty a v zápale boja prefrčal okolo 3.kruhu, v ktorom sa malo štandovať, no a keďže už potom nebolo kde a naše 60-metrové lano začalo hlásiť koniec, Miška sa obula, naviazala a liezli sme súčasne. Ona nepríjemný širočinový previštek nad kameňmi, ja fajnový tmavý komín asi 20 metrov nad posledným istením. Ale tak čo by človek neurobil pre pekný onsajt, no nie? Do tmy bolo času stále dosť a tak sme si pred večerou vybehli ešte pod zaujímavú vežičku Tante s výhľadmi takmer na celé Sasko. Dve ľahké klasiky a bolo.
Na druhý deň som akosi chytil slinu hneď od rána a tak naše kroky smerovali priamo pod legendárnu (Westwand) na Meurerturm. Nástupová špára (30-metrová) končí priamo v strede úplne hladkej steny a možno by sa dalo čakať, že na jej konci bude kruh. Ten je však ešte o 10 metrov vyššie, čo je vlastne to, čo z nej tú legendu robí... Zopár krát som sa zhlboka nadýchol a vyrazil za dobrodružstvom, veď keby bolo zle špáru zleziem... Špára však miestami celkom vycerila zúbky, no istenie v nej bolo priam ukážkové a čo je úplne super, celkom pravidelné. V miestach, kde sa puklina strácala som obviazal všetko možné aj nemožné, trochu sklepal a pustil sa do nepríjemného traverzu. Chyty sa postupne zmenšovali a kruh sa približoval len veľmi pomaly. Keď som doliezol do jeho spádnice, bolo jasné, že treba ísť hore. Niekoľko odvážnych krokov v zóne, v ktorej sa jednoducho nepadá a v ušiach mi zaznel blahodárny zvuk štrngajúceho železa. Hurá! Stena však pokračovala a toto dobrodružné lezenie tiež. Pocit bezpečia po 5-tich odlezených metroch akosi vyprchal a čo bolo horšie aj chyty sa zmenšili. No a čo bolo úplne najhoršie, tak zrovna v tej najnevhodnejšej chvíli sa začali hlásiť bandasky... Stratený v mori oblých líšt som sa chvíľu snažil oddychoval (teda ako sa len v takejto situácii oddychovať dá), no bolo jasné, že príde krok, ktorý rozhodne. Vybral som si od pohľadu najprívetivejší z okolitých chytov a s malou dušičkou sa po ňom hodil. „Ak bude oblý tak letím... Lišta! Dobrá! Tak a teraz nepanikár...“ Dva- tri rýchle kroky a držím cvakací chyt, na ktorom však zase nateká... S vypätím posledných síl, ktoré som našiel v predlaktiach cvakám a s ohromným výdychom štandujem. Cesta k vrcholu je otvorená...
Po zážitku v západnej stene si dávam chvíľu oraz a Miška zatiaľ lezie peknú sedmičkovú (Kramerriss) s takým týpkom, čo sa volá Flo a ráno sa k nám nič netušiac pridal, čo podľa mňa už aj oľutoval. A to ešte netuší, že máme namierené rovno pod jednu z najťažších a najlegendárnejších saských špár v severnej stene Schwagra... Talseite je línia, ktorá vás už pri obyčajnom pohľade na ňu, nemôže nechať chladným. Špára, ktorej by aj v Adršpachu celkom určite patrilo čestné miesto. Na 60-tich metroch sa v nej vystriedajú ťažké úseky, do ktorých vopcháte len končeky prstov. Stropové previsy, v ktorých máte ruky zastrčené po dlane. Kolmé širočiny s hladučkými stienkami, o ktoré si odierate členky, kolená a lakte a trčí vám z nich pól tela. Aj klasické komíny, do ktorých sa s radosťou vopcháte úplne celý. Spoločnosť vám robia dva kruhy, zopár smyčiek a strach... Cestu preliezla v roku 1952 partia okolo Harryho Rosta s dvomi stavaniami a bolo to vôbec prvé VIIIc na svete. Pri voľnom preleze sa obtiažnosť ešte o kúsok zvyšuje na IXa. Tradujú sa o nej všakovaké legendy a v minulosti o ňu zavadili naozaj veľké mená. Bernd Arnold vraj zháňal na tú dobu extrémne dlhé lano, len aby si ju mohol vyliezť na RP. Z Ádru prišiel dokonca na návštevu aj obávaný skvírař- Láďa Šolc, ktorý sa v nej údajne prešiel neuveriteľným štýlom. No a Uwe Horst ju vyliezol FREE SÓLO!, čo človek úplne docení asi až po jej prelezení... Zatiaľ jediná takto ťažká špára, ktorú som na piesku vyliezol bola adršpašská Bílá Růže a bolo mi tak trochu jasné, že to bude boj. Ako kľúčové sa nakoniec ukázali 3 miesta: úvodná dosť nepríjemná prstovka s výlezom cez previs, stropová žabovica nad 1.kruhom a priam nekonečná širočina nad 2.kruhom. Vo všetkých sa ma cesta snažila striasť, v žiadnom sa jej to našťastie nepodarilo. A z toho mám radosť velikú!!!
Deň tretí a zase lezenie. Špár bolo celkom dosť a tak sa cestou domov presúvame do Bielatalu. Menšie vežičky, chyty a príjemné prostredie. Tak trošku skalkárska pohoda v porovnaní s predošlými dňami. Púšťame sa do lovu „prelomových ciest“ a po prvom svetovom VIIb (Perrykante) na Spannagelturm, lezieme aj prvé VIIIb (Rostkante) na Haupwiesenstein. Pri tom druhom sa na chvíľku zastavím. Keď si zoberiete spomínanú nezmyselnú porovnávaciu tabuľku tak zistíte, že Rostkante bola v roku 1922 prvá sedmička (UIAA) v tejto galaxii. Tvrdý boj o každý meter, malé lišty, jemný previs a skoro permanentná zemovka. Takto sa liezlo kedysi...

Luft pod zadkom...
(Zaujímavé cesty)
Falkenstein- Uber den Drachenrucken (VIIIc)
Schrammtorwachter- Direkte Nordwand (VIIIb)
Hoher Torstein- Direkte Knirpelwand (VIIIa)
Falkenstein- Kombination (VIIIa)
Dreifingerturm- Sudriss (VIIb)
Falkenstein- Eckweg (VIIa)

Ako som spomínal na začiatku článku, vyčerpať lezecký potenciál je pre bežného smrteľníka v Sasku v podstate nemožné a dá sa povedať, že zatiaľ sa to podarilo jedinej osobe- Bernd Arnold. Meno, nielen v pieskarských, ale aj v horolezeckých kruhoch, veľmi dobre známe. Cesty, ktoré v stenách miestnych pieskovcových obrov vytvoril, posúvali „hranice možného“ nielen po fyzickej, ale aj po psychickej stránke. A práve preto si každú z jeho ciest budete veľmi dobre pamätať. Výjazdu číslo 3 sa zúčastnili aj Ondro s Evou (a Lerynkom samozrejme). Viem, že už som vychvaľoval Ondra za to ako mi natiahol zopár ťažkých a rozbitých dĺžok v Chamonix, či mokré previsy v Dolomitoch, alebo obrovské dunivé lupene v Patagónii a myslel som, že ma ničím ďalším neprekvapí. Ale akože prísť na prvý výlet do Saska v živote a naliezť do tej hádam najmorálovejšej Arnoldovej deviatky na celom Falkensteine, ešte k tomu na rozlez, tak to chce asi poriadne kvalitný matroš... Cesta, Uber den Drachenrucken, alebo Dračí chrbát, je 70 metrová jemne previsnutá hrana, do ktorej majster Arnold dal iba dva kruhy. Klasifikácia AF VIIIc, RP IXa. Slušné... S obrovským uznaním a poriadne mokrými prstami som držal lano a sledoval čo ten chlapec zase predvádza. A do toho, asi 15 metrov nad 1.kruhom (a 5 metrov pod tým druhým), vám zrazu zahlási dáku haluz na adresu pána Arnolda, prípadne, že je to celkom v pohode... Potom tam na tom bezpečnejšom konci lana doleziete, bandasky vám natekajú až za ušami a presviedčate nohy aby držali na úplných mikro stupoch. Čo k tomu dodať?
Za odmenu si dávame príjemnú stenovo-špárovú (Kombination) o kúsok vedľa a osmičkovú stenovku (Dir. Knirpelwand) na Hoher Torstein. Potom Ondríka staviam pod nástup (Nordwand) na Schrammtorwachter. „Tu stoj a dávaj bacha!“ Dokonalá línia s piatimi kruhmi, takmer celá v poriadne vypečených osem béčkových riťatých širočinách, s čerešničkou na torte v podobe nepríjemného rajbasu. Úlohy sú rozdelené jasne, vybojujem špáry a v rajbase použijem pomôcku (Ondra). Boj je to naozaj fajnový, hlboké žaby, ktoré nie a nie dočiahnuť sa striedajú s uzatvorenými kolmými žliabkami. Treba zapojiť naozaj veľkú dávku kreativity a špárarských fígľov. Vlastne to celé dosť pripomína plazenie, akurát že vertikálne... Jemné sklamanie však prichádza v rajbase, keďže sa doňho nalieza ešte špárou a tak som tam aj napriek krátkym protestom vyhnaný ja. Trochu ufrflane, ale predsa asi po hodinovom trápení doliezam na vršok. Hotovo! Zapisujeme sa do knižky a vysmiatí zlaňujeme dole do piesku. Aprílové Sasko je na konci...

Tak čo? Pripravení na Adršpach???

Text: Maroš