Adršpach...

... je len jeden

Dní, ktoré som tento rok strávil v Ádri nebolo veľa, no každý jeden z nich bol výnimočný. Všetko sa začalo ešte v zime dobrodružným, bežkárskym výletom do rozprávkovo zasneženej krajiny a zasnenými pohľadmi na čarovné pieskovcové vežičky. Potom nasledovalo kratučké júnové rozliezanie, prvé letné udýchané špáry a neisté prešľapovanie v upotenom rajbase. Priamo v praxi som si tak mohol vyskúšať porekadlo, „když se tam udrží sníh, já se tam udržím taky“, ktoré občas funguje a občas nie. Zrejme dosť výrazne závisí od kvalít lezca, ktorý ho vysloví... No a októbrové babie leto sa nieslo v znamení neskorého jesenného zberu dokonalých Kokšových ciest a krásnych „himalájskych osemtisícoviek“.
Tri ročné obdobia, alebo adršpašská sezóna v skratke. Bolo fajn, ale málo...
Vždy som v tomto, legendami opradenom, lezeckom raji túžil stráviť jeden celý rok. Presne ako píše, pod jednou zo svojich fotografií v knihe Pískaři, Igor Koller: „Celý rok som strávil na piesku.“ Miesto toho sa zatiaľ snažím namiešať ten správny kokteil z horských ambícií a pieskovcových snov. No a tento krát mali proste silnejšiu príchuť hory. Od Tatier, cez Alpy, až po Kaukaz. Aj keď na miestne bonbóniky, bohužiaľ, zvýšili iba dva-tri kratučké výjazdy, som rád! Dokonca, možno práve vďaka tomu som si uvedomil 3 dôležité veci:
1. že Adršpach považujem za najlepšiu lezeckú oblasť na svete...
2. že bez pieskov jednoducho nemôžem byť...
3. a že veľké pieskovcové klasiky sa úplne bez problémov vyrovnajú, nie len našim tatranským, ale aj tým alpským...
Počet klasík, ktoré by sa možno dali zaradiť do kategórie „lezitelné“ som však za tých pár rokov skresal na minimum. Naopak, cesty s vysokým pádovým faktorom, alebo ak chcete „morálové“, pribúdajú do lezeckého denníčka len veľmi pomaly. No a to ešte nehovorím o tom ako ťažko sa ukrajuje z tých, ktoré majú prívlastok „nebezpečné“ a teda nekompromisný pádový faktor- nula. I keď uznávam, tieto pojmy sú v Adršpachu dosť relatívne a nevylučuje sa, že vyhlásená klasika môže niekedy v sebe ukrývať z každého kúsok. To je Adršpach! To je život!

Dlho som rozmýšľal ako v niekoľkých vetách opísať tohtoročné „pieskovcovanie“, ale zistil som, že sa to vlastne ani nedá. Niektoré veci jednoducho treba zažiť. Atmosféru pri zimnej prechádzke v opustenom skalnom meste, keď vám spoločnosť robia iba zamrznutí pieskovcoví obri. Moment, keď ruky v špáre prestávajú poslúchať a viete, že ten kruh, iba kúsoček od vás, proste necvaknete. Moment, keď viete, že idete jebnúť a nič s tým nedokážete spraviť. Beztiažový stav, ktorý trvá dlhšie ako ste si predstavovali a dotyk chladného piesku, v ktorom pristanete. Alebo romantický pohľad z „osemtisícovky“, či dokonca zo všetkých 14-tich za jeden víkend. Dá sa toto zažiť ešte niekde inde? Asi ťažko.
Preto vám tento krát ponúknem iba malú ochutnávku, výber pekných a zaujímavých ciest, ktoré sa nám od júna do októbra podarilo preliezť. Nech sa páči...

Řeřicha- Padák
Začneme pekne z ostra. Presne také bolo totiž letné rozliezanie v legendárnom špárovom Padáku od Kokšu. Zabojovať treba hneď v nástupovej širočine, ktorá neodpustí žiadnu chybu a prípadný nezdar končí priamo v potoku. Do karát veľmi nehrá ani mach a „zelenina“, ktorej sa na stenách špáry mimoriadne darí. No pasca zaklapne až keď tento kyslí úvod úspešne predýchate. Ocitnete sa totiž v jaskynke asi 10 metrov nad zemou (teda nad potokom) a niet inej možnosti ako, v podstate bez istenia, preliezť cez jej širočinový previs, ktorý veru vyžaduje onakvejšie „ofvidové“ techniky. Tí úspešnejší môžu za odmenu cvaknúť kruh a peknou žabou pokračovať na vršok. Neúspešní môžu, v lepšom prípade, sušiť lezečky a v tom horšom...

Vévoda- Salut Germain
Tak toto je hádam jedna z najlepších žabovíc aké som kedy na piesku liezol. Vedie presne prostriedkom rozpraskanej údolnej steny Vévodu a má v sebe všetko čo dobrá cesta má mať. Aj trošku lezitelná, aj trošku morálová, aj trošku nebezpečná. To prvé, samozrejme, iba ak si rozumiete so špárami. To druhé, samozrejme, iba ak viete smyčkovať. No a to tretie, ak si väčšinu smyčiek „vystrieľate“ v úvodnej časti, ako sa to podarilo mne. Nejako som nepostrehol, že cesta má až 50 (podotýkam špárových) metrov a iba jeden kruh. Ale za tú trochu strachu naozaj stála!

Vévoda- Vlnková
Na krásnom Vévodovi rovno zostaneme, pretože presne z opačnej strany naňho vedie úžasná klasika z kategórie „prudko lezitelné“. Vlnková je celkom určite odporučenia hodná cesta, v ktorej si jemne zaširočinujete, zažabujete, zasokolíkujete aj zavlnkujete. No skrátka zaleziete si úplne, ale úplne fantasticky! Hviezdičkový skvost, ktorého sa nemusia báť ani adršpašskí nováčikovia. A to isté sa dá povedať aj o vedľajšej šestkovej Promenáde. Bonusom je romantický výhľad z vršku na Pískovnu, do ktorej chladných vôd určite pôjdete po lezení hojiť rany.

Cherubín- Viva Rita
Cherubín je veľmi dobre známe špárové „kolbište“. Vlajku drží jednoznačne morálovo-nebezpečný „prudko nelezitelný“ Sen čumilů, ktorý sa teší prelezu doslova raz za uhorský rok. Do toho som, samozrejme, rozumne nenaliezol. V tesnom závese je však lákavý Čardáš, do ktorého som, samozrejme, nerozumne naliezol aby som to vzápätí zo siedmich metrov (plus/mínus) oprášil do piesku. Keď som sa pozbieral nezostávalo nič iné ako „cena útechy“ v podobe krásnej sedmičkovej špáry Viva Rita od legendárneho „Lanča“ Šmída. Keď neprší, aspoň kvapká... Na zvyšné dve bude asi treba ešte dozrieť.

Milenci- Milenecká
Vyliezť na Milencov akúkoľvek cestu je zážitok sám o sebe. Najmohutnejšia veža v skalnom meste a jedna z najväčších dominánt na českom piesku. Z klasického trojlístku miestnych lahôdok mi chýbal ten tretí lístok. Ku Starej ceste a Dlouhému koutu sa tak pridala aj Milenecká, ktorá je naozaj peknou pieskovcovou „expedíciou“. Neunaví, nevystraší a poteší. Tak rád by som si na budúci rok doliezol pre štvorlístok...

Broad Peak- Jarní hrana
Himaláj je menšia oblastička, dobre schovaná v ihličnatých lesoch a divokých rokliach Adršpachu. Do pozornosti miestnych lezcov sa dostala až v 60-tych rokoch, kedy tu Karel „Kokša“ Hauschke a Václav Bruckner popreliezali väčšinu významných veží. Samozrejme, stopy po starých saských lezcoch boli jednoznačné, no oblasť skutočne ožila až s príchodom tejto dvojice. Kokša tu mal proste v tých rokoch svoj vlastný svet. A muselo to byť nádherné! Už len názvy mnohých vězí a ciest vyvolávajú zvedavosť a trošku smutne odrážajú vtedajšiu nemohúcnosť niekam vycestovať... A tak liezol jednu osemtisícovku za druhou. Doma v Ádri! A liezol naozaj fantasticky! Nikdy mi nebolo celkom jasné ako mohol v tak krátkej dobe urobiť toľko dokonalých línií (Hrana pádu, Decháč, Hubařská, Letecká...), no teraz viem, že tomu predchádzala hromada ľahších klasických výstupov a naozaj veľké chcenie. Jarní hrana to presne stelesňuje. Cit pre líniu, žiadne železo, no zároveň tutové istenie a poctivé lezecké úseky. Klobúk dole a veľká vďaka za to!

Lhotce- Cesta strachu
Pri jesennom zbere Kokšových ciest som narazil na túto krásku, ktorá predstavuje doslova základnú školu kominársko-širočinovú. Posielať do nej nikoho nebudem, istiť sa tam nedá, spadnúť áno, takže opatrne! Poviem len, že dobrodružstvo sa ku podivu nedá zažiť len v dlhej alpskej osmičke, ale aj v obyčajnej adršpašskej šestke...

Hlavsova- Cesta návratů
Z tejto cesty mám trochu zmiešané pocity. Na jednej strane vedie na krásnu a výraznú vežu priamo uprostred skalného mesta s veľkolepým vlnkovým rajbasom na záver, no na strane druhej lezenie okolo prvých dvoch kruhov v spodnej časti vlastne ani nie je lezením. Že by aj majster tesár sa občas utne???

Pes- Přátelská
Krátky jednodňový výlet do neďalekých Teplíc a skvostné špárové lezenie na Psa z dôb krutých saských nájazdov na to najlepšie, čo bolo v ponuke. Horst Bohm natiahol dlhočiznú špárovú dĺžku, v ktorej si až do poslednej chvíle nie ste istý, či máte vyhrané. Kruh, ako by sa dalo očakávať, žiadny a to preliezate poctivú prstovku, pôvodné stavanie aj neistú širočinu. Jedna z tých, ktoré asi dobrovoľne opakovať nebudem a vlhkú výlezovú špáru asi ani nedobrovoľne...

Strážce- Západní
V Sasku ešte chvíľu zostaneme, pretože vo Vstupnom obvode kedysi urobil Herbert Richter nenápadnú cestičku na Strážce. Ani sa veľmi nečudujem, že sa medzi všetkými tými jeho Jitřenkami, Velrybami, Lahvičkami a Slunovratmi tak trochu stratila. Nie je to totiž žiadna veľkolepá línia, no o to viac prekvapí rôznorodosť špárových pohybov, ktoré v nej treba predviesť. Keď pôjdete okolo, určite sa zastavte!

Palcát- Studničkova
Na záver to najlepšie? Myslím, že minimálne za tento rok áno. Keďže jarnú rozlezenosť som využil na návštevu iných oblastí a hlavne na splnenie si veľkého pieskarskeho sna menom Kapelník, po jesennom opätovnom rozliezaní som rozmýšľal, ktorú z veľkých Kokšových klasík vyskúšam. Na tie z najvyšších priečok hitparády som sa však úplne necítil a tak mi prišiel na rozum jeden starý restík na Palcát. A akýže to bol výber! Niekedy je zábavné prísť a sledovať, že v mieste, ktoré sa vám pred pár rokmi zdalo úplne nelezitelné, sa zrazu ani nezastavíte. Uvedomiť si, že celé lezenie je iba o hlave. Všetko je iba o hlave...

Tak čo, na jar v Ádri?

Maroš