Grand Pilier d´Angle

Mont Blanc

Mont Blanc je hora kontrastov. Naozaj mnohých. O niektoré sa stará príroda, iné vytvárajú ľudia. Tie prvé s úžasom a hrejivým pocitom na srdci obdivujeme, z tých druhých je nám občas na zvracanie. Zatiaľ čo severnú stranu Bielej Hory pokojne oblizujú dlhočizné ľadové jazyky plaziace sa od nepamäti až do údolia Chamonix, z juhu diktujú dramatický ráz krajiny zubaté, skalnaté hrebene a strmé, elegantné piliere, ktoré vznešene podopierajú oblý snehový vrchol, vysoko nad mestečkom Courmayeur. Na jednej strane vás ráno pri lezení ohromí gýčový východ slnka a na tej druhej večer pri zostupe obdivujete jeho romantický západ. Okolité údolia sa často kúpu v slnečných lúčoch, zatiaľ čo v rovnakom čase je na vrchole hlboko pod nulou a sneží. Paradoxy, ktoré nás nútia k pokore a tichému obdivu, čo všetko hory dokážu. Lenže, má to aj svoju temnú stránku. Príkre južné zrázy v Taliansku priťahujú skôr horolezcov, miernejšie snehové svahy vo Francúzsku lákajú predovšetkým turistov a lyžiarov. A to je vlastne celý kameň úrazu. Pokým hrebene a steny patria výhradne hŕstke "vyvolených" bláznov, pre ktorých už samotná cesta je cieľ a vrchol iba príjemnou odmenou, tak dlhé snehové pláne ponúkajú skôr tragikomickú honbu za cieľom jediným a tým je vrchol. Hory ovešané natrieskanými lanovkami, preplnené chaty, nasratí horskí vodcovia a hromada ľudí, ktorí sa v prírode ocitli asi úplnou náhodou. Sú to ľudia, ktorí si myslia, že prírodu treba prispôsobovať sebe a svojim potrebám. Ľudia, ktorí sú presvedčení o tom, že každý vrchol sa dá kúpiť. A nakoniec ľudia, ktorí sú pre tie peniaze ochotní urobiť úplne všetko. Peniaze a sláva sú pre mnohých synonymá ku šťastiu a slobode. Lenže ozajstná sloboda lieta vo vetre, ktorému dobrovoľne nastavíš svoju tvár a skutočné šťastie leží vysoko v stene učupené na malej poličke s kolenami pod bradou osvetlené vychádzajúcim slnkom. Nikto ti za to nezaplatí, nikto ťa neocení a s nikým sa neporovnávaš. Si tam preto, lebo chceš ty sám. Deje sa to spontánne, nikto ťa nemusí presviedčať ani motivovať. Práve naopak. Tú túžbu nedokážeš ovládať. Je silnejšia ako ty. Dobrovoľne podstupuješ riziko, občas možno väčšie ako sám pripúšťaš. Určíš si pravidlá, ktoré sú často tou najväčšou prekážkou a niečo ťa stoja. Strach, neistota, bolesť a zima. To je cena, ktorú platíš za to, že zostaneš tým svojim pravidlám verný. Ale duchovné bohatstvo, ktoré z toho čerpáš tej cene odpovedá. Slovami slávneho „syna Mont Blancu“, Waltera Bonattiho: „Neexistujú hory, ktoré by niekomu patrili. Existujú ale skúsenosti, ktoré človek získava. Na hory môže liezť mnoho iných ľudí, ale nikto si nemôže privlastniť skúsenosti, ktoré človek získa sám a ktoré mu navždy patria.“
Tu by sa možno dalo aj skončiť. Zhruba tieto myšlienky mi bežali hlavou pri lezení na pilieri d´Angle a pri zostupe z vrcholu Mont Blancu v pekelnej snehovej víchrici. Ale porozprávam vám to pekne celé od začiatku. Teda vlastne od konca...

Mont Blanc (Grand Pilier d´Angle)- Bonatti/Gobbi 5c, ľad 70, 1600 metrov
Už tretí deň panuje v horách výnimočné počasie a ja už tretí deň sedím dole v údolí. Slnko pripeká a na modrej oblohe nevidno ani mráčik. Celkovo mám pocit, že som skôr v nejakom prímorskom letovisku a nie v najznámejšom horskom stredisku na svete. Nestáva sa mi často, že by som tri pekné dni strávil oddychom, myšlienkami niekde na šírom mori, ale asi už toho bolo naozaj za celé leto dosť. Konečne je čas trošku zaspomínať a bilancovať.
Začiatkom tohto roka som si povedal, že prečo neskúsiť za jednu sezónu zopár alpských NAJ. Začalo to už v marci spolu s Mirom, dramatickým tancom pomedzi lavíny, NAJväčšou stenou vo východných Alpách. Watzmann, poslúžil ako dobrá príprava pred stenou NAJnebezpečnejšou. Brenva a jej hrôzostrašné seraky boli našťastie pokojné a tak sme si s Jarom užili celkom pekný deň v jej východných zrázoch. Začiatkom leta prišiel na rad Peuterey. Pre zmenu NAJdlhší alpský hrebeň a naša trojdňová odysea na jeho vežiach s Helmutom. No a len pred pár dňami sme sa s Vargim vrátili z „d´Anglu“. Bonattiho cesta, ktorú sme liezli, patrí medzi NAJťažšie klasické výstupy, nielen v oblasti Mont Blancu, ale aj v celých Alpách. O tejto stene dokonca v roku 1957 Bonatti napísal, že je to NAJťažšia stena v Alpách. To už mal za sebou severku Grandes Jorasses, prvovýstup vo východnej stene Grand Capucinu aj legendárne sólo západnou stenou Petit Dru. Istými krokmi sa pomaly blížil k vrcholu svojej horolezeckej geniality a len v stenách „strechy Európy“ urobil v tom čase 5 ťažkých prvovýstupov, aby následne veľkolepým spôsobom definitívne zavesil svoju bohatú alpinistickú kariéru na klinec. Bolo to v roku 1965, sám, v zime, novou cestou v severnej stene Matterhornu, pričom sa 4 dní zhováral iba s malým plyšovým medveďom, ktorého mal so sebou. Ale to je už iný príbeh. Myslím, že by som považoval za osobnú prehru, ak by som aspoň nenakukol do niektorých jeho ciest a nenasledoval jeho kroky. Veď možno práve tento človek ma najviac ovplyvnil v mojich lezeckých začiatkoch. Myšlienky z jeho knihy som si časom osvojil a miesta, na ktorých prežil všetky tie dramatické dobrodružstvá som videl na vlastné oči. A inak tomu nebolo ani teraz...
Chamonixské leto bolo opäť krásne a opäť ubehlo strašne rýchlo. Na jeho začiatku, ešte s batohom plným plánov, som premýšľal nad tým, že na to aby som vyliezol všetko čo chcem by mi nestačilo ani 6 mesiacov dokonalého počasia. Teraz tu však po dvoch mesiacoch sedím a je mi jasné, že nateraz stačí. Nevyliezol som, samozrejme, všetko. Ani zďaleka. Ale aspoň som sa o to pokúsil... O júlovom alpinizme a augustovom špárovaní som písal v predošlých dvoch článkoch. A čo sa dialo potom? Okrem zopár ľahučkých ciest typu: Aiguille Croux- South Ridge, či Tour Ronde- SE Ridge Integrale, sme navštívili aj obľúbený Envers, kde nám na chate s typickým francúzskym „šarmom“ oznámili, že nemajú pre nás miesto, čo som, samozrejme, zobral tak trochu osobne... Nevadí. Aj napriek tomu sme si užili super lezenie v ďalšej z mnohých Piolových klasík na Tour Rouge- Dracula. Toto lezenie malo pre mňa špeciálnu príchuť, pretože naviazať sa na jedno lano s Rudom Hajdučíkom je naozaj veľká česť. Práve on sa ako jeden z mála Slovákov zapísal aj v stene Grand Pilier d´Angle, keď bol v roku 1984 jedným z trojice, ktorá tu urobila prvovýstup- Direttissimu. Dodnes nezopakovanú! No a najsilnejšie zážitky som si odniesol zo západnej steny Aiguille de Blatiere- Pilier Ouvest. Striedali sa práve „turnusy“. Po Ondrovi, Helmutovi, Robovi a Rasťovi, odcestovali aj Váňovci so svojím milovaným autíčkom, aj Šabovci so svojimi yosemitskými plánmi. A tak som si v tichosti vychutnal príjemný deň vo veľkej stene. Ranný svižný začiatok cez hrebienok Lames Fontaine, pod Pilier Rouge de Blatiere, ktorý cestami Crook/Penning a Ossez Josephine ponúkol priam ideálny nástup do cesty Pilier Ouvest, obrovskej klasiky z roku 1906. Spolu 1000 metrov lezenia vo fantastickej žule. Krásny vrchol, dokonalé výhľady, rýchly zlaňák a o 14-tej som už dovolenkoval na kúpalisku...
O pár dní na to sa na parkáči zjavil vyškerený Vargi. Naše dobrodružstvo sa mohlo začať. S malou dušičkou sme sa previezli cez tunel na druhú stranu. Predpovede sa menili doslova každú hodinu a mnohé z nich sľubovali búrky. Vzhľadom k tomu, že som v týchto kopcoch strávil celé leto, nemal som najmenší dôvod im neveriť. Búrky, dažde a sneženie prichádzali po celé dva mesiace úplne nečakane a to aké bude na druhý deň počasie tušil asi iba samotný Mont Blanc. Aj preto sme chvíľu váhali. Ak som si niečo z Bonattiho kníh zobral k srdcu tak to, že sa nikdy netúžim ocitnúť medzi šľahajúcimi bleskami v snehovej víchrici, kdesi pod vrcholom. Počkali sme teda až do poslednej chvíle a keď ráno vyšla čerstvá predpoveď s optimistickou prognózou na tri dni, vyrazili sme! Naše batohy neboli ľahké ani napriek tomu, že sme sa obmedzili na absolútne minimum. 3 večere, zopár tyčiniek, varič, nevyhnutný lezecký matroš a jeden spacák. Ten mal poslúžiť tomu z nás, komu bude v noci väčšia zima... Pri balení som Vargimu navrhol, či si tam nešupne aj goráčové nohavice, čo mi neskôr kúsok od vrcholu s vďakou pripomenul. Pokojnú rannú prechádzku čoskoro vystriedalo hrôzostrašné lezenie v totálnej šotoline. Už prístup do Col de la Fourche, v ktorom sa nachádza bivakovacia búdka naznačil, že nás čaká alpinizmus so všetkým čo k tomu patrí. Po snehovom žľabe, ktorým sa za dobrých podmienok dá aj zlyžovať tu nezostala ani spomienka. 3 hodiny sme sa prehrabávali totálnym šrotom bez možnosti slušného istenia. Dva kroky hore, jeden dole. O to viac však potešil zvuk drevených dvierok, ktoré sa z vrzgotom otvorili. Konečne bivak! Maják v tomto rozbúrenom ľadovom mori. Asi najabsurdnejšie miesto na akom môže malá drevená chatka stáť. Zvyšok dňa preležíme zabalení v dekách, pohrúžení do čítania a debát. Nášmu zajtrajšiemu cieľu venujem iba niekoľko nevyhnutných pohľadov. Nieže by ma to neohromovalo, to ani náhodou, miestna scenéria doslova vyráža dych, ale pri tejto stene hrozí, že čím dlhšie ju obdivujete, tým sa vám chce do nej menej naliezť. Strach. Častá otázka okolia a nezainteresovaných priateľov. Nebojíš sa? Bojím. Každý sa bojí. Pri lezení nie je dôležité sa nebáť, ale dokázať svojmu strachu čeliť...
Budík zvoní presne o 2:00. Spali sme vôbec? V prítmí chatky zohrievame vodu a priamo z terasy zlaňujeme na ľadovec. Do sedla Col Moore sa dostávame ešte za tmy. Práve chystám prvý zo série zlaňákov, keď nám za chrbtami zahrmí. Nie, búrka to zatiaľ nie je. To sa len Mont Blanc zbavuje zbytočných kúskov ľadu. Vargi mi s jemnou iróniou v hlase oznamuje, že to padlo presne na miesto, kde sa včera pýtal či to tam padnúť nemôže a kadiaľ sme len pred chvíľou prešli... Pomaly sa púšťam do tmy. Až teraz skutočne ideme na Grand Pilier d´Angle. Tu už treba všetko vsadiť na jednu kartu. Prípadne mať schované v rukáve nejaké to eso navyše. Návrat týmto previsnutým bordelom bude zrejme nemožný a veľa iných možností sa neponúka. Vlastne sa neponúka už žiadna iná možnosť... Štyri plné 60-metrové dĺžky nás vypľúvajú na ľadovci Brenva. Teraz máme pre istotu nad hlavou celú horu. Preliezame obrovské skalné i snehové lavíny, ktoré zdá sa zo železnou pravidelnosťou lietajú z Hrušky, Majora a Sentinellu. Traverzujeme dlhočizné snehové mosty, pod ktorými zíva bezodná prázdnota. Vážnosť tomu celému dodáva tma, ktorá nie a nie pobrať sa preč. Pod stenou čakáme aspoň na prvé záblesky svetla, pretože netušíme kadiaľ liezť. Obdivujem ohromné krátery v snehu všade naokolo. Je to tu ako na strelnici a slepými sa nestrieľa. Niečo po šiestej konečne naliezame a s prvými slnečnými lúčmi to už aj sviští vzduchom. Batohy nás ťahajú k zemi, ale pomaličky sa predierame sériou rozbitých kútov a rámp. Lezenie zrazu akosi ťažkne a je mi jasné, že som zle. Rieši to zopár nadávok a jeden rýchly 30 metrový zlaňák. O pár dĺžok vyššie sa všetko opakuje, akurát tých nadávok je nepomerne viacej. V jemnom záchvate zlosti sa pristihnem nad tým, že premýšľam nad návratom. Pohľad dole na ľadovec a brutálne dračie chrbty v podobe vypadnutých lavín, ktoré na ňom pokojne oddychujú to však všetko rieši. Jediná cesta dole vedie cez vrchol! Stratili sme drahocenný čas len kvôli tomu, že som sám seba celý čas presviedčal o tom, že to určite pôjde i keď mi bolo jasné, kde je pravda. Niekto skrátka padá do vlastných jám po celý život... Opäť sme v našej línii, ktorá pozostáva z monotónneho lezenia v strmých komínoch. Z myšlienok ma občas vytrhne len nejaký voľný šuter, ktorý sa so mnou pohne len-len, že s ním neletím do doliny. Nič tak rozbité som ešte v živote neliezol. Dru, Jorass aj Matterhorn boli oproti tejto perníkovej chalúpke kompaktné monolity. Vibramky už dávno putovali do batohu a nahradili ich lezečky. Batoh nechávam v ťažkých miestach zavesený v skobe a Vargi sa s ním potom zvyšok dĺžky nadrapuje. Navyše jeho lezečky zostali v údolí, kde ich nechal na moje naliehanie, že ich nebude treba. Ako sa teraz ukazuje, mýlil som sa. Sľubované päťky zo sprievodcu sa zatiaľ akosi nedostavili a takmer každá dĺžka atakuje siedmy stupeň. Do rúk prichádzajú prvé kŕče, ktoré výrazne komplikujú všetky manipulácie s lanom, aj samotné lezenie. Pod štítovou stenou, takzvaným Monolitom, musíme na chvíľu zastať a navariť zo zvyškov snehu. Oči blúdia hladkými kútmi nad našimi hlavami a hľadajú známe línie. Vľavo sa hrdo dvíha Božská Prozreteľnosť (Divine Providence) od dvojice Gabarrou/Marsigny. Priamo nad nami pokračujú krásne špáry Slovenskej cesty z roku 1976 a hneď naľavo Lafaillov Iný Svet (Un Autre Monde). Vyzerá to tu ako v umeleckej galérii v oddelení, kde sú len tie najcennejšie kúsky. A my dvaja motáci medzi nimi! Niekoľko ľahších dĺžok nás vyvádza na hranu steny, odkiaľ ďalej pokračuje mixová časť cesty. Najväčší otáznik celého výstupu. Pri pohľade z bivaku nebolo celkom jasné akej kvality bude sneh a ľad v tejto časti a teda či sa ním stihneme do večera prehrýzť až na vrch piliera. Lezečky meníme za mačky a čakany. Okolitý svet sa akoby mávnutím čarovného prútika mení. Lezieme strmé ľadové žliabky a dlhé snehové polia. Vpravo od nás, v stene Brenvy, pokojne oddychujú obrovské seraky a veľké snehové preveje pripomínajúce morské vlny, ktoré zamrzli presne v okamžiku, keď sa mali zlomiť. Skalné výčnelky z nich trčia ako žraločie plutvy. Aj silu majú rovnakú. Keď sa im v nesprávnom momente postavíte do cesty roztrhajú vás na kúsky... Máme šťastie, ľadové podmienky nie sú vôbec zlé, ako by sa možno dalo v tomto ročnom období očakávať a tak sa rýchlo dostávame do ľahšieho terénu v hornej časti steny. Trápenie však pokračuje a samotný vrchol je ešte v nedohľadne. K únave, smädu a hladu sa navyše pridal aj poriadny mráz. Čím ďalej, tým viac sa obzerám po nejakom miestečku, kde by sme prečkali noc. Zhruba 100 metrov pod vrškom piliera všetko zahaľuje tma. Zapíname čelovky a kúsok ešte lezieme, no veľký zmysel to nemá a tak si sadáme na prvú poličku, ktorá nám príde pod zadok. Nohy visia vo vzduchu nad rozsvieteným údolím a posediačky si robíme „pohodlie“ na zvyšok noci. Vargi sa zavŕta do spacáku, ja okolo seba omotám aspoň fóliu. Rozpúšťame trocha snehu, no jedlu sa dolu krkom akosi nechce a tak aspoň pijeme. Chladu pomáha nepríjemný vetrík a ako prvé začínajú oziabať nohy v mokrých topánkach. Pridáva sa aj zadok, keďže sedíme iba na lanách a postupne celé telo. Ešte chvíľu robím ramená, ale potom sa spacákom zakrývame spoločne. Takto bude síce zima obom, ale oveľa menšia. Noc sa strašne vlečie. Chvíľkami zaspávam, aby som sa následne v mrákotách zobudil a ticho žmúril do tmy. Zdá sa mi, že hviezdy dnes svietia akosi prisilno. Ahá, to sú svetlá dediniek v údolí Aosty. Pozerám hore a tie skutočné pomaličky začínajú blednúť. Žeby sme sa predsa dočkali? Možno som spal dlhšie, ako si myslím. Podľa zvukov usudzujem, že na vedľajšom „kresle“ tiež nebude zrovna na ružiach ustlané. Nečakáme na slnko a za jemného brieždenia sme už na nohách. Telo sa rozmrazuje len veľmi pomaly a mixové lezenie stále nepoľavuje. Čo je horšie, pokračuje aj na hrebeni. Oranžová farba pomaly zaliala okolité svahy a všetko to spolu vytvára dokonalú harmóniu. Stojím ako prikovaný s mačkami zarazenými do ľadu a doberám Vargiho. Klepe ma od zimy, no aj napriek tomu si to neskutočne vychutnávam. Že či nám to za to stojí? Tu je odpoveď... Pokračujeme nekonečnými svahmi, mlátime do tvrdého ľadu a nohy pália od bolesti. Už neviem ako sa postaviť, celý čas som na špičkách, sklon a tvrdosť ľadu, totiž nedovoľujú nič iné. Nasúvajú sa na nás husté mračná. Vietor nám švihá do tvárí prvé ľadové kryštáliky, ktoré sa plynule menia na malé kúsočky polystyrénu a o chvíľu už sneží ako na Vianoce. Výborne, už len toto nám tu chýbalo. Boli lavíny, padajúce kamene, ťažké lezenie, tvrdý ľad aj mrazivý bivak. Prečo by sme si nemohli užiť aj poriadnej búrky. Na hrebeni Mont Blanc de Courmayeur sa rozpútalo hotové snehové peklo. Viditeľnosť sa zmenšila na dva kroky a často sa orientujem iba podľa toho odkiaľ šľahá vietor a či ešte stále ideme do kopca. Vargi musí oddychovať stále častejšie a každá zastávka viac a viac nahlodáva moju „železnú“ trpezlivosť. Zrazu sa niečo zmení. Vietor dáva oddýchnuť môjmu pravému lícu, už aj tak vyštípanému doružova a naplno sa púšťa do toho druhého. Sme hore! Ešte kúsok ideme, aby som sa uistil, ale keď sa snehový hrebienok zužuje a začína klesať je to jasné. Rýchlo robíme zopár fotiek a mastíme dole. Slnečné okuliare a námraza komplikujú orientáciu, no bez nich sa existovať nedá. Nájsť bivakovaciu chatku Vallot je v tomto počasí dosť náročné, no niečo som sa po tomto kopci už nachodil. Hneď na prvú šupu zastavujeme rovno pred jej plechovou stenou a Vargi len otvára oči. Pamätáte si ešte z úvodu? Skúsenosti, ktoré človek nadobudne sám, mu patria navždy a nikto si ich nemôže privlastniť... Vallotku okupuje samozvaný český „horský vodca“ so stádom siedmych ovečiek, ktorí sa pripravujú na zajtrajší veľkolepý výstup cestou, ktorou sme my práve zostúpili v totálne hmle a chumelici. Ledva sa tu pre nás nájde nejaké miesto. Po zemi sú porozhadzované smeti a udivené pohľady, keď si tie naše pcháme naspäť do batohu našepkávajú, akí ľudia ich tu nechali. Bohužiaľ, takto to vyzerá, keď si z núdzovej bivakovacej búdky niekto urobí hotel. Viem, viem hory patria všetkým a aj tí neskúsenejší majú právo na vrchol. Veď poznáte tú otrepanú formulku, oni by sa tam inak nedostali. Ale toto je výsledok. Mám ho rovno pred očami. Veľmi ťažko sa hľadá slnko tam, kde sú len samé mraky. A veľmi ťažko sa mi na to pozerá na hore, ktorú mám zo všetkých najradšej...

Text: Maroš