Peutereyský hrebeň

Mont Blanc

Gaston Rébuffat, raz napísal, že sú horolezci, ktorí sú hrdí na to, že robili všetky svoje výstupy bez bivaku. Keby tak vedeli, o čo všetko prišli! A to isté platí pre tých, ktorí majú len skalné, alebo len ľadové výstupy. Pre tých, ktorí preferujú hrebene, alebo len steny. Nemali by sme odmietnuť žiadnu z tisícov radostí, ktoré nám hory ponúkajú na každom kroku. Nič by sme nemali odsunúť na bok a nemali by sme sa obmedzovať. Že je občas dobré, zažiť hlad a smäd. Že by sme mali byť schopný ísť rýchlo, ale treba vedieť ísť aj pomaly a premýšľať. Keď si otvoríte jeho knižku, 100 najkrajších túr v masíve Mont Blancu, hneď na prvej dvojstrane vás ohromí fantastická fotografia, neskutočne zubatého hrebeňa. Tiahne sa zo zeleného údolia, cez vzletné žulové ihličky a hrozivé čierne veže, až do sveta večného ľadu. Cesta, ktorá ponúka úplne všetko to, o čom písal Rébuffat. Ťažkú skalu, strmý ľad, lezenie v stene, lezenie po hrebeni, aj bivak.
Skrátka, PEUTEREY! Kráľovský hrebeň na kráľovskú horu...

„Zvážte, čo chcete robiť vo vzťahu k tomu, čo ste schopní robiť.“

Prvá myšlienka? „Tam chcem ísť!“ Ale cesta k nemu, tá je naozaj poriadne kľukatá. Najskôr sa musíš stať alpinistom. Aj keď v dnešnej dobe toto slovko už veľa neznamená, nie je to jednoduché. Budeš sa báť. Budú ti lietať okolo hlavy kamene. Budeš hľadieť do bezodných jám. A budú ti hovoriť, že na to nemáš. Pri skorých ranných nástupoch a neskorých nočných návratoch, ti budú robiť spoločnosť hviezdy. Rozbitá skala a tmavé komíny sa stanú bežnou rutinou. Ale to najdôležitejšie, bude odhadnúť, kedy ísť vpred a kedy vycúvať. Z hôr sa stane jedna veľká kniha a ty ju musíš prečítať, stránku po stránke. Vynechávať sa neoplatí. Treba mať sen, chcieť a ísť si za ním. Pretože všetky výstupy sa začínajú aspoň vo sne. Opäť to bol Rébuffat, ktorý sa zamýšľal nad tým, že samotné výstupy sa vlastne začínajú už jeseň predtým. Naše mysle prichádzajú nedobrovoľne do lákavých názvov hôr, veží, stien a hrebeňov. Je to samotné meno, ktoré je tak lákavé, alebo obraz, ktorý sme si vytvorili? Možno nás oslovuje samotný lezecký pohyb. Všetci máme svoje dôvody, nespočetné, osobné a zložité. Z mnohých hľadísk je stúpanie výzvou, ktorú musíme splniť.
Aj ja som kedysi začal snívať. Sedel som doma v detskej izbe a čítal zážitky Buhla, Bonattiho, Rebuffata... Knihy ako: Medzi nebom a zemou, Hory mého života, či Hviezdy a búrky, som doslova hltal, jednu po druhej. Sníval som o stenách, pilieroch a hrebeňoch Mont Blancu. Brenva, Brouillard, Freney, Peuterey... Sníval som o tom, čo žijem teraz. Každý jeden z týchto výstupov sa začal už vtedy. Neodolateľne ma lákali všetky tie tajomné, čarovné názvy a tušil som, že sa za nimi ukrýva veľké dobrodružstvo. Bol to úplne iný svet. Svet divokých ľadovcov, svet strašidelných búrok a svet drsnej oranžovej žuly. Svet, ktorý som si tak veľmi obľúbil a osvojil. Z niektorých snov sa časom stala príjemná realita. Iné sa zmenili na túžbu a niektoré možno zostanú navždy snami...

„Keď stratíte sny, stratíte život.“

A to je vlastne dôvod, prečo budem do týchto hôr chodiť, až kým nespadnú!
Prvý letný mesiac prebehol v pokoji a mieri. Zase raz to bol jeden z najhorúcejších a najsuchších mesiacov v celej histórii. Popravde, zvykli sme si a nič iné sme ani nečakali. Ja už len doplním, že bol zároveň aj jeden z najkrajších, aké som v tomto údolí prežil. Povedal som si, že skôr ako sa zavesím do miestnych špár, prednosť dostane alpinizmus. Ujo Rébuffat, totiž minulú jeseň, nachystal kopec „roboty“, ktorú za mňa nikto neurobí... Či už to bolo v rámci rozliezania sa, aklimatizácie, ústupkov pred vrtochmi počasia, čakania na podmienky, alebo len tak pre zábavu, snažili sme sa okoštovať zo všetkého, čo miestna kuchyňa ponúkla. Chutné francúzske predjedlá sme kombinovali s lahodnými švajčiarskymi dezertmi a ako hlavný chod sa podávala svetoznáma talianska špecialita.
Takže, Bon Apetit!

Francúzske predjedlá
Ako úplne prvé, musím spomenúť Aiguille du Moine- South Ridge Integrale, pretože tu sa Francúzom, priplietli do remesla Poliaci. A keby len tak hocijakí! Stavím sa, že meno Birkenmajer, vám určite niečo hovorí. Jasné, že hej! Liezli ste od neho v Tatrách zopár pekných a poctivých ciest. No dobre, niektoré boli možno skôr poctivé ako pekné a iné zase pekne poctivé, ale o to teraz nejde. Ide o to, že tento pán, spolu s ďalšími troma chlopakmi, urobil v roku 1932 v Chamonix prvovýstup. A podľa mojich skromných odhadov, to bude vôbec jeden z prvých tatranských prváčov, ktorý uzrel svetlo sveta v týchto končinách. No, nech je ako chce, cesta je to veľmi pekná a odporučenia hodná! A presne do tej istej kategórie spadá aj Aiguille des Pelerins- Grutter Ridge. Iba hodinku chôdze od stanice lanovky Plan de´l Aiguille a pritom v divokom prostredí mohutných serakov a valiacich sa kameňov. Cesta je to však bezpečná v krásnej pevnej skale. O celé divadlo sa totiž stará severná stena Aiguille du Midi, ktorú máte po celý čas pri lezení, ako na dlani. V horúcich letných dňoch sa ňou valia obrovské vodopády, rachotia v nej kamene a sem-tam sa veru odlúpi aj nejaký ten seračik. Zatiaľ, čo vy si s úsmevom na tvári chrochtáte v ľahkých špárkach a vychutnávate samotu na málo navštevovanom vršku Pelerínu. Petite Aiguille Verte- North-West Ridge je skoro až notoricky známa aklimatizačka, ktorú nijak zvlášť predstavovať netreba. Keď na veľkých kopcoch nakydá, alebo sa chcete pred niečím vážnejším nadýchať redšieho vzduchu, prípadne len mi neviete, čo s načatým dňom, Malý Vert nemôže sklamať. Ale aby to nebol len samý ridž, poďme do stien. Aiguille du Pouce- Voie des Dalles je 400 metrová cestička v parádnom nefalšovanom chamonixskom granite, ktorý dokonca, a to možno ani nebudete veriť, za cestami na Enverse, vôbec v ničom nezaostáva. Kto by to bol od Aiguilles Rouges čakal, však? Navyše si v tejto južnej stene občas užijete plnohodnotný lezecký deň aj napriek tomu, že Mont Blanc, či dokonca Ihly, sú zahalené mrakmi. A jedna pridaná hodnota. O 9:45 sa ešte váľate v posteli a o 18:00 už tlačíte do hlavy, trojposchodový hambáč v MBC. No uznajte, nie je to nádhera? Mont Blanc du Tacul- Gervasuttiho Pilier. Túto krásnu, striktnú líniu vo východnej stene Taculu, sa mi darilo obchádzať, veru poriadne dlho. A ani vlastne netuším prečo. Alpinizmus je to celkom slušný, skala občas tiež a dĺžka spĺňa parametre celodennej zábavy. Navyše sme na vrchole museli skonštatovať, že nás poriadne vyškolil. Tak veru. S Ondríkom sme tu tento rok veľa vody nenamútili. On sa vrhol na dráhu veľkolepých prvovýstupov, ja som zostal v tej svojej vyjazdenej koľaji. Každopádne, veľmi rád sa znova niekedy uviažem na bezpečnejší koniec jeho lana... Pri Tacule asi rovno zostanem, lebo Aiguilles Diables Traverse, je určite jedna z najzaujímavejších možností ako vyliezť na vrchol tejto často obliehanej štvortisícovky. Vlastne, keď tak nad tým premýšľam, ona ani taká obliehaná nie je. Má len smolu, že stojí v ceste všetkým nadržaným „montblankistom“, ktorí si pri svojej honbe za pokladom, ani nevšimnú, že prechádzajú popod jej vrchol. Ale o tom som nechcel. Traverz diabolských ihličiek, ako sa hovorí po našom, je cesta z úplne iného súdka. Zážitok je, už len prejsť z Midi ľadovcom, popod všetky tie veže, vežičky, ihly a ihličky, ktorým kraľuje majestátny Grand Capucin. Do jeho legendárnej východnej steny, by ste sa najradšej rozbehli a vyliezli úplne všetko. Lenže hovno, hovno, zlatá rybka! Na tejto tvrdej, hrboľatej, oronžovo-červenej žule, si vylámal zuby už nejeden skalko-alpinista. Ale ani o tom som nechcel... Poďme už konečne k tým „diablom“. Vlastne, všetko podstatné som napísal. Je to pekné, výhľady do južných zrázov Blancu, sú neskutočné a určite sa to oplatí vyliezť. Udeľujem 3 michelinovské hviezdy! Predjedlá sa nám pomaly míňajú, ale predsa zostalo miesto ešte na jednu lakocinku. A tou je Aiguille du Tour- Arete de la Table aj so svojím neuveriteľným prírodným úkazom. Toto som fakt ešte nevidel. Ani nechápem ako to celé drží pokope. Choďte sa pozrieť...

Talianska špecialita
Špecialita svetoznámeho taliansko-francúzskeho šéfkuchára, pozostávala z troch chodov a rozdelil nám ich pekne do troch dní. To asi aby sme neboli po všetkých tých predjedlách až takí pažraví. Natešení, sme spolu s Helmutom, vybehli krkolomnou ferratou na chatu Boreli dokonca už o jeden večer skôr, no hneď ako sme zhodili na terasu naše ťažké batohy, čakalo nás sklamanie. Prvý chod, v podobe Aiguille Noire de Peuterey- South Ridge, sa vraj podáva až zajtra. Veľmi nás to však neodradilo a aby sme s tým čo najviac vypiekli, budík zvonil ráno už o 3:00. S chuťou sme sa pustili do hostiny, no to sme ešte netušili, že potrvá celých 16 hodín. Veže! Všade samé veže! Kam si sa pozrel, všade to bola len samá veža. Vyleziete na vežu a tam ďalšia veža. A za tou vežou ešte ďalšia veža... Obrovské žulové monolity, strmé zubaté ihly, aj maličké naklopené vežičky. Svet skaly. Tvrdej, čiernej, rozpraskanej žuly. Miestami nám to už liezlo hore krkom, no náš apetít po vrchole, bol poriadne veľký. S lezením sme začali ešte po tme a končili až so západom slnka. Všetky ťažké miesta sme poctivo vybojovali vo vibramkách. Lezečky by boli prepych, ktorý sme si kvôli váhe, nemohli dovoliť. Zastávka bola za celý deň iba jedna a zapríčinilo ju malé snehové políčko, pokojne učupené, na jednej z políc. Sneh putoval ihneď do fliaš a variča, aby nám v tekutej forme vzápätí, spoločne s množstvom miniatúrnych kamienkov, hrkotal v ústach. Na nápojový lístok, totiž, šéfkuchár akosi nemyslel. Ale uspokojili sme sa aj s tým, čo bolo. Predbehla nás dvojica Talianov v lezečkach a s ľahučkými batohmi. Postačil im len prvý chod. My sme boli pažraví a namiesto pekného pohodového dňa, sme sa tými šestkovými kútmi a špárami, mordovali aj s vecami na bivak. Ani ubytko, totiž, šéfko nezabešteloval. No tiež sme sa uspokojili s tým, čo bolo. Dokonca si dovolím tvrdiť, že ani v päťhviezdičkovom hoteli by sme sa lepšie nevyspali. Na samom, samučičkom vrchole s hviezdami nad hlavou a celým svetom pod nohami. Užívali sme si absolútne ticho, ktoré sa rozlievalo všade okolo nás. Všetky tie veže boli pod nami. Od Pointe Gamba a Pointe Bifide, cez Pointe Welzenbach, Pointe Brendel a Pointe Ottoz až po Pointe Bich, či samotný vrchol Aiguille Noire de Peuterey vo výške 3772m. A samozrejme tisíce všetkých tých ďalších bezvýznamných a bezmenných veži, ktorých sme sa najedli úplne do sýtosti. Ako bonus, ma na vrchole čakala parádna nafukovacia karimatka, ktorú tu nejaký dobrák nechal. Nech mu to pánboh na deťoch oplatí. Alebo radšej nie, to by potom určite doliezol... Ja som totižto tú svoju nechal dole. Zase raz som brutálne šetril na váhe. A hľa! Oplatilo sa.
Druhý chod sa začína podávať ráno o štvrtej. Šéfkuchár na dnes prichystal degustáciu miestnych zlaňákov a prechádzku s anglickými dámami, ktoré nás priviedli zo sveta žuly až do sveta ľadu. V sprievodcovskej terminológii, Aiguille Blanche de Peuterey- Dammes Anglaises Traverse+South Ridge. Ranná degustácia neprebehla celkom podľa očakávaní a ochutnali sme len akýsi slabý odvar. Legendárne štandy na hnilých skobách v previsnutej stene, nahradili krásne ligotavé nity. Nová doba. Ľudia sa dnes už boja strachu. Vŕtačky predsa predávajú na každom rohu a kto by sa vláčil po horách s kladivom. Ale ako som už párkrát spomenul, uspokojili sme sa aj s tým, čo bolo. Takže oznam pre budúce generácie (ak si nájdu počas tréningu na Olympiádu trochu času), na zlanenie z Čiernej veže, stačí jedno 60 metrové lano! Ja len tak, keby sa náhodou niekto chystal... Ani stretnutie s anglickými dámami nebolo to práve orechové. Tvárili sa akosi odpudivo, ba priam až nedostupne, čo nás len utvrdilo v tom, že na noc nezostaneme. Navyše, Helmut je aj tak šťastne ženatý. Útulný bivačik Cravieri sme si aspoň pozreli a keďže bolo pravé poludnie, rýchlo sme pokračovali ďalej. Inak ďalší oznam. Keby niekomu na tú Olympiádu náhodou chýbali lezečky, stačí sem zabehnúť, vyber je naozaj kvalitný... Deň sa pomaličky prehupol do svojej druhej polovice a my sme začínali byť akýsi prejedení. Problém bol ten, že sa pred nami ako na podnose, zjavila obrovská a rozpadnutá južná stena štvortisícovky Aiguille Blanche de Peuterey aj so svojimi tromi ľadovými dezertíkmi, v podobe snehových vrcholov. A ani zapíjať už nebolo veľmi čím. Trápenie to už bolo celkom slušné, no večer o siedmej sme spokojne v Col de Peuterey, rozkladali Helmutov ultraľahký stan. Priamo v centre diania. Naľavo elegantný Freney, vpravo zase mohutný d´Angle. A my na Peutereyi v kráľovskej lóži. Po všetkých tých chodoch a degustáciách, sme dokonca ešte aj dostali chuť niečo navariť. A bol to pekný humus! Helmutova výšková strava v podobe Travellunchov, bol jeden z mojich najhorších kulinárskych zážitkov v živote. Po takmer celom dni bez vody a bez jedla som mu ponúkol aj svoju porciu. Odmietol... Tá jeho zrejme chutila rovnako zle ako moja. A najväčšia zábava nastala, keď sme zistili, že nám dochádza plyn...
Ráno sa budíme s pocitom, že ten tretí chod by už ani nemusel byť. Lenže, musíme si to vyžrať pekne do konca! Celý celučičký Mont Blanc- Peuterey Integrale! Fučí nepríjemný vetrík a cez našu kráľovskú lóžu sa prevaľujú ťažké čierne mraky. O piatej predsalen vyrážame. Čakajú na nás mixové raňajky v podobe celkom nepríjemného terénu na vrchol Grand Pilier d´Angle. Nachádzame najschodnejšiu líniu a tá nás bezpečne dovedie až na snehové pole, ktoré sa vzápätí mení na exponovanú snehovú hranku. Lezieme súčasne. Helmut si pýta prestávky, asi je už zase prejedený, ja by som naopak pridal. Vo vzduchu totiž cítiť hovädzí hamburger a kam sa hrabe miestny šéfkuchár na toho z MBC. Navyše Helmutove úžasné hodinky už asi po tretí raz hlásia storm alarm. Niekedy je fakt lepšie nevedieť... Terén sa opäť trochu pristrmuje a tak, síce neradi, no ťaháme dĺžky až na vrchol Mont Blanc de Courmayeur. Tu si Helmut vkladá do batoha svoj vysnívaný kameň. Na hlavnom vrchole by ťažko nejaký hľadal. Napáda mi legendárny výrok Forresta Gumpa: „Človek má asi niekedy málo kameňov...“
Vrchol! Nestojím tu prvýkrát, no už teraz viem, že sa opäť vrátim. Neviem, či ma zláka ďalší tajomný názov hrebeňa, piliera alebo steny. Možno to bude len výzva, ktorú treba splniť. Sen z detskej izby, čo dávno zapadal prachom. Alebo samotný lezecký pohyb, ktorý ma sem dovedie. Určite to však bude ďalší krásne prežitý deň v horách, ktoré jednoducho milujem!

Švajčiarske dezerty
A na záver ešte pridám niečo pre maškrtníkov. Aby sa ani jedna z troch strán Bielej hory, necítila ukrivdená, zopár krát sme navštívili aj švajčiarsku časť masívu. Les Ecandies- Traverse je taká lahôdka, že sa doslova rozplýva na jazyku. Ak by niečo podobné bolo v okolí lanovky v chamonixskom údolí, stáli by sa na to fronty. Našťastie, tento luxusný traverzík v úplne dokonalom granite, je schovaný na konci údolia Val d´Arpette, cca 3 hoďky chôdze od jazera v Champex. Ideálna voľba, keď máte plné zuby ofučaných horských vodcov, nechcete sa natriasať v lanovke s Japončíkmi a Arabmi, alebo si chcete, jednoducho, dopriať len trochu súkromia. Iba o kúsok ďalej, v údolí Val Ferret, vyrastá priamo z lúky nádherná 400 metrová žulová platňa. Voda sa s ňou za stáročia doslova vyhrala a jej prostriedkom, vymyla absolútne skvostnú líniu. V Dalle d´Amone- Voie Darbellay si užijete pekné lezenie v hladkých platniach aj dobrodružné žliabky, v ktorých by ste sa ale za búrky určite ocitnúť nechceli... Keďže švajčiarske dezerty, nám celkom zachutili, vybrali sme si aj jeden z kategórie- Créme de la Créme. Aiguilles Dorées- Traverse, je asi to najkrajšie, čo sa dá v miestnom jedálničku, medzi dezertmi nájsť. Divoké horské prostredie, úžasne výhľady a opäť tá najlepšia žula, po akej duša každého alpinistu túži. Život, je ako bonboniera...

Tak takýto bol júl v Chamonix. Pekný, pohodový a plný chutných dobrôt. Okrem toho už tradične prebehol Cosmo Jazz Festival aj svetový pohár v lezení, pričom sme, samozrejme, nemohli chýbať. A aký bude august???

Text: Maroš