Malý Kežmarský štít

Weberovka

„Sedel som na lavičke pred Brnčalovou chatou. Potom som zodvihol batoh. Bolo v ňom dvadsaťmetrové lano, šesť skôb a lanový rebrík. Vystúpil som pod stenu a hneď začal liezť Weberovku, aby som v sebe potlačil všetky rozptyľujúce myšlienky. Prežíval som veľmi vzácne a krehké chvíle. Mal som pocit neuveriteľnej voľnosti a splynutosti so skalou, akéhosi odhmotnenia sa od všetkého okolitého. Bol som sám so stenou. Cítil som, že k nej patrím, zrastám s ňou. Nebol tu kamarát ani nik iný. Liezol som bez zaistenia, iba v previse som vložil do skoby lano a zaistil som sa dlhou slučkou. Vďaka úplnému sústredeniu i dobrej fyzickej kondícii, videli sa mi aj najťažšie miesta ľahkými...“

Staré dobré Tatry! Stará dobrá Brnčalka! A stará dobrá Weberovka! Ani vlastne neviem prečo, no ešte nikdy som túto tatranskú krásku, neliezol až na vrchol. Ako učňovský prelez spred 10-tich rokov, tak aj ten zimný v dokonalých ľadových podmienkach, končili vždy na Nemeckom rebríku. Pred štítovou stenou sme so spolulezcami radšej volili pohodlie chaty. Neviem, či to bol strach, rešpekt alebo iba obyčajná lenivosť, fakt je ten, že sme vždy preliezli len polovicu steny, čo mi príde dosť veľká škoda. Obzvlášť, keď sa severná stena Malého Kežmaráku zvykne považovať za jednu z najväčších stien vo Vysokých Tatrách...

„Na zážitok z Weberovky podnes spomínam. Zdá sa mi dovŕšením nezvyčajného puta, ktoré ma spája s touto horou. Na nej som kedysi vyliezol svoju prvú tatranskú „šestku“, k nej sa viažu silné zážitky z letných i zimných výstupov i vlastný prvovýstup jej platňami. A napokon i pocit absolútneho zrastenia so skalou, ktorý horolezec prežije málokedy v živote.“

Pohľad z vrcholu dole ku chate, je naozaj zvláštny. Nohy sa hompáľajú nad priepasťou. V hlave sa miešajú spomienky prvých tajomných pohľadov na temnú siluetu nedobytnej steny. Prvého neistého nástupu po chodníčku, ktorý pred vami vyšlapali horolezecké legendy. Spomínate na strach, ktorý ste tam kedysi prežili. Mrazivú nočnú záchranku na Nemeckom rebríku, ťažké lezecké dĺžky s iluzórnym istením a nedržiacimi trávami. Pocity, keď ste sa ocitli v náruči steny, vydaní napospas živlom, letiacim kameňom, lavínam...
A zrazu tu nič z toho nie je. Zmizol strach, obavy, radosť, aj eufória. Ani nie pred dvoma hodinami ste vyrazili z chaty a teraz sedíte na vrchole. Niet komu potriasť rukou. Niet sa na koho usmiať...

„Nikdy som nevidel svoj vrchol v sólovom lezení, myslím, že lano má práve preto dva konce, aby sa na každý mohol naviazať jeden z partnerov...“

Načo?
Dobrodružstvo. Vôľa, prekonať vlastný strach. Pohyb medzi nebom a zemou. Aspoň malý pocit slobody v dobe, kedy prakticky neexistuje offline.
Prečo?
Aby sa celý zmysel života, nezúžil iba na like, comment a follow. Neskončiť zamotaný v sociálnej sieti, ale tú sieť si upliesť sám z vlastných zážitkov...

Úryvky z knihy: Michal Orolín- Strmé cesty k Himalájam

Text: Maroš