Kapeník a Prezident

Jarné piesky

Keď som začínal s lezením, mal som méty. Nie čísla. Cesty. Konkrétne cesty. Viete, také pri ktorých si poviete, že toto keď raz vyleziem, budem odvážny a silný. Také, ktoré vám nedajú spávať a už len pri pomyslení na ne, vám zvlhnú brušká na prstoch. Cesty, v ktorých dostanete po hube, vstanete, oprášite sa a idete znova. S rešpektom, pokorou a neutíchajúcou túžbou...

Začalo to celkom prirodzene na skalkách. Na domácom Sitne, bola hladká platňa s prvým istením kdesi v nedohľadne. Žiadne chyty, ani stupy. Len kolmá stena a na nej ošúchaný nápis Bumerang. Boli to časy, keď sme všetky jarné víkendy, trávili na južných skalách. Prvá päťka, prvé bandasky, prvá držka, prvé zlaňovanie „na Dulfera“, spálený krk od lana, prvé bivaky. Popod Bumerang sme chodili pekne potichu.
Časom sme sa však odvážili aspoň nakuknúť. Najskôr meter, dva a zase dole, vždy len do miesta kde končili chyty... Každým ďalším víkendom sa nástupové lišty zväčšovali až som raz prišiel a dostal sa o krok ďalej. Urobil som ešte jeden a....
.... a padať sa mi už nechcelo. S roztrasenými kolenami som cvakol prvé istenie, ktoré mi dodalo odvahu pokračovať ďalej. Prvý krát som okúsil pocit absolútneho naplnenia. Pocit, na ktorom sa človek stane asi časom závislý.

S pribúdajúcimi nalezenými metrami sa otvárali aj nové obzory. Prvé výlety na Kalamárku, Hrádok, či Súľov. Antigravitácia, Ľudia by ani nepovedali a legendárny Indián. Časy, kedy názov cesty znamenal oveľa viac ako to číslo za ním. Učil som sa prekonať svoj vlastný strach. Pri lezení rovnako dôležitá vec ako silné ruky, či dobrá technika. Možno ešte dôležitejšia... A potom najlepšie roky v Banskej Bystrici a na Považí. Nonstop na skalách. Štvorec vzdialenosti, Bytčiansky ležiak, Delírium, či Hrana 1624. Cesty, ktoré mi otvorili dvere do sveta veľkých pieskovcových klasík...

Raz na Veľkú Noc sme okúsili ako chutí český piesok. Ani vlastne neviem čo nás zaviedlo rovno do Adršpachu, mekky špárového lezenia, ale bol to zážitok, na ktorý nikdy nezabudnem. Piesok sa mi doslova zadrel pod kožu. Nevedeli sme nič. Nevedeli sme ako zakladať smyčky, čo je to žaba, preskok, alebo či lezečka naozaj drží v osolenom rajbase. Všetko sa mohlo začať odznovu. Prvý krát zodraté hánky, prvé zliezanie spod kruhu a prvé pivo. Postupne sme ponavštevovali všetky známejšie oblasti na Broumovsku, Český ráj, i Českosaské Švýcarsko. A v každej oblasti som našiel takú cestu. Viete, takú tú vlajkovú loď. Presne takú akou bol pre mňa Bumerang na Sitne, Indián na Kalamárke, či suľovská Hrana. Niečo o čom som mohol snívať, na čo som sa mohol tešiť a čo, tomu celému dávalo akýsi hlbší zmysel. Teplické Prásknutí bičem, Smítkarna v Příhrazoch, Skalák a Údolka na Kapelníka, či labácky Big Wall na Prezidenta... Samozrejme, Adršpach je kapitola sama o sebe a tých ciest tam mám asi na niekoľko životov, no túto jar, prišiel ten správny čas, práve na posledné dve menované.

Kapelník- Údolní cesta VIII (Hruboskalsko)
Čihula, Šimon (1961)
Prvé tohtoročné dotyky s pieskom patrili ľahším klasikám na Galeona a Bránu. Potom som Šuhymu naordinoval terapiu šokom a vybral trilógiu á la Radan Kuchař. Šikmá spára, Západní sokolík a hlavne poriadne upotená Kuchařova stěna na Ottovu vež, nás donútili pomaličky premýšľať o kúpele v rybníčku. Predtým však ešte skúška či sa cez zimu náhodou nezahojili všetky širočinové šrámy. V Převislej spáre od Josku Smítka sa veru srdiečko poriadne rozbúchalo a šrámy ak sa aj náhodou zahojili, opäť sme tam, kde sme boli na jeseň...
Druhý deň zopár ciest na náladu a potom sme zastali pod Kapelníkom. To je ale stena! Na 60-tich metroch jediný kruh. Nestojím tu prvýkrát, no stále ma to udivuje. Stena, v ktorej svoje stopy zanechali len tí najodvážnejší. Čihula, ako prvý v úplne neznámom teréne. Pochylý, voľne bez sedenia v smyčkách. A Hradecký (teraz pozor!) free sólo. Možno som vyliezol na našich skalkách všetko čo som chcel. Šestky, sedmičky, osmičky, deviatky, dokonca aj zopár ľahších desiatok s mínuskom. Previsnuté, kolmé aj morálové. No poviem vám, bol som neskutočne rád, keď som cvakol ten kruh. Tesne pod ním som si bol stopercentne istý, že vyhnijem a otestujem tú smyčkovú pavučinu, ktorú som cestou uplietol. Takéto bandasky som už nemal pekne dlho. Klobúk dole pred tým, čo sa v tejto ceste dialo v minulosti! Ani som dlho nerozmýšľal a využil som pohodlie kruhu. To, čo však nasledovalo nad ním, ma naozaj dostalo. Fakt ťažké lezenie s bouldrom po dierkach a nohami na trenie. Miestami som rozmýšľal, či vôbec leziem správnu cestu. Liezol som...

Prezident- Big Wall VIIIc (Labák- Pravý breh)
Arnold, Lamm (1980)
Šuhymu som za dva poctivo „odrobené“ dni v Skaláku, sľúbil obľúbený Labáčik. To však chudák netušil, že oblasť síce zmeníme, no cesty, ktoré polezieme, budú v rovnakom duchu. Podľa mňa už so mnou nepôjde ani na bouldrovku... Jeden deň som ho síce nechal zašportovať si v nejakom desať béčku, no v nedeľu sme s poriadne zaklonenými hlavami, zastali pod stenou Prezidenta. Špára, ktorá pretína tento ohromný monolit sa volá Big Wall a vyliezol ju sám najväčší Bernd Arnold. Špára, previsnutá špára, zase špára a stienka. Doslova kulinársky zážitok. Toho potu bolo síce menej ako na Kapelníkovi, ani kvalitu kruhov, či smyčiek našťastie nebolo treba testovať, no zážitok aj tak fantastický!

Som veľmi rád a možno trošku aj hrdý na to, že máme na našich skalách cesty, o ktorých som písal v úvode. A ďakujem za ne. Priviedli ma nielen do sveta pieskov, no aj do sveta krásnych horských výstupov. Do sveta splnených snov... O to viac ma však mrzí, keď musím počúvať názory, že by sa v nich mali doplniť istenia. Vraj nech si ich môže vyliezť každý. Áno, nech si ich vylezie každý. Každý, kto naberie dostatok skúseností a kto dokáže rozumne zhodnotiť svoje vlastné sily. Kto sa nebojí počkať si na ten správny deň a lezenie pre neho znamená viac ako obyčajný pohyb po skale...

Text: Maroš