Gerlach

Krčmarák

Text: Vlado

V rozbehnutej skalnej sezóne písať o zime je asi trochu zvláštne, ale jar prináša aj takéto „schizofrenické“ podmienky, kedy si v jednom týždni môžete zodrať kožu na prstoch pri lezení bouldrov a o pár dní si ju liečiť v rukaviciach s motykami niekde v betónovom firne.
Toto bol aj môj prípad keď som využil spolu s Peťom končiace zimné podmienky v našich Tatrách a ukončil zimnú sezónu. Voľba padla na Krčmárov žľab na Gerlach, ktorý je najlepší na jar. Zostávalo už len počkať na počasie a vybaviť „opušťák“ v škole pre Peťa a logistiku presunu, ktorú nakoniec vyriešil odvoz z Levíc až do Tatier s Peťovými rodičmi a mohli sme vyraziť v ústrety ďalšiemu dobrodružstvu. Zbalený naľahko s minimom vybavenia sadáme ráno do prvého vláčika zo Smokovca do Tatranskej Polianky, presunieme sa na parkovisko a počkáme na dohodnutý vývoz na Slieszky dom s ujom na Dácii Duster ( nechcelo sa nám šliapať až zdola). Ušetrili sme hodinu nudného šliapania a kopec energie, odmenou bolo aj pivo a koláčik po túre a zvoz dole do Polianky, služby sa v Tatrách viditeľne zlepšujú. Po vystúpení z Dustera a vybavení formalít na recepcii vyrážame o štvrť na osem v ústrety krásnemu dňu. Zahrievacie metre po večný dážď nás dostanú na prevádzkovú teplotu, trochu nás spomalí firnové pole a ďalej šliapeme pod nástup. Snehu je ešte dosť a zrána je betónový čo ma upokojuje, lebo pocitovo je dosť teplo. Po necelej hodine sme v ústí „nášho“ žľabu a nahadzujeme na seba vercajch, ktorý som takmer nepoužil. Je ráno ale stena už žije, zurčí voda a začínajú dole žľabom padať projektily z ľadu a kameňov. Preto sa snažím ísť čo najrýchlejšie, aby sme sa dostali nad výšvih, kde budeme mimo padajúcich kusov ľadu z rozpadajúcich sa ľadopádov vytečených do žľabu. Podarilo sa nám to v pohode, výšvih pustil rýchlo, v tomto období mal výšku asi 2 metre. Keď sme boli v polovici žľabu odrazu nás hukot padajúceho ľadopádu vrátil do reality, bolo mi jasné že sme tadiaľ prešli o „päť minút dvanásť“. Tempo sme mali celkom dobré, sneh v žľabe bol ako betón až do horných partií kde sa rozšíril a svietilo doňho slnko. Odrazu sa stala z pohodového výstupu celkom slušná makačka, sneh bol mäkký a boril sa pod nohami. Ešte horšie to bolo vo výleze zo žľabu, keď sme sa dostali na južnú stranu. Tam to už bola celkom slušná brečka, na ktorej nefungovali ani mačky. Po malej pauze sme traverzovali cez malé rebrá smerom k vrcholu, len ma znepokojoval čas. Bolo veľa hodín a môj neskúsený parťák nebol dostatočne rýchly a to nás čakal ešte dlhý zostup nepríjemne odmäknutým snehom. Po krátkom čase sme sa dostali do vrcholového žliabku zo strany Batizovskej doliny, vedel som presne kde sme, ale podmienky a pokročilý čas (museli sme stihnúť vlak v Štrbe) ma prinútil tentokrát odísť domov bez vrcholu. Otočili sme to cca 30 metrov pod vrcholom a pomaly začali zostupovať. Škoda, že bolo tak teplo, podmienky by za iných okolností boli výborné a čas zostupu by bol kratší, ale žiaľ sme boli hore neskôr ako som počítal. Samotný zostup prebehol bez problémov až na Peťovo intermezzo s cepínmi, ktoré pri zostupovaní cez jeden prah hodil do snehu pod ním, veď mu zavadzajú. S hrôzou v očiach som sledoval ako jeho motyky nabrali smer Gerlachovský kotol, našťastie si to po pár metroch rozmysleli a zastali, takto chalan ušetril kopu peňazí za nové.
Hore zdar!