Narodeninová torta

Gran Paradiso

To bol týždeň!
V prvom rade mám pre vás pozdrav od Michela Piolu! V lezeckom obchode som mal zase tú česť, listovať si v sprievodcovi vedľa legendy menom Patrick Gabarrou. Ale udalosťou číslo jedna, bol jednoznačne Piroh a jeho vôbec prvá návšteva údolia. TJ Družstevník Batizovce v sprievode Tatry Guide a dvoch fešných „Ženevčaniek“ prišli na výlet do mekky alpinizmu. Dvaja Janovia, Paula, Janka, Tomáš a Piroh. Super banda, ktorá mi úplne nečakane spríjemnila zopár dní strávených (nielen) pod Mont Blancom. Zhodou okolnosti to vyšlo presne na moje narodky a okrem darčeku v podobe severky Aiguille du Midi, pekného večera v MBC, som dostal aj fajnovú jahodovú tortu.
ĎAKUJEM!
Zatiaľ, čo sa vo veľkom oslavovalo za oknami pribúdal sneh. Celé údolie sa zahalilo do bielej farby. Chamonix hlásilo 10 čísel, Midi skoro meter a pred nami bol problém, čo s dvoma slnečnými dňami, ktoré zahlásili chamonixské rosničky. Z viacerých možností napokon vzišla ako víťaz talianska štvortisícovka Gran Paradiso, čo určite hodnotím ako perfektnú voľbu.

Gran Paradiso (4061m)- Face Nord
Voie Bertolone III, 55°, D (600m)
Voie Normale do 35° (zlyžované)

Výlety do okolitých masívov majú pre mňa vždy svojskú príchuť. Po istom čase v údolí už človek pozná každý šuter, vie ako sa počas dňa menia farby na dlhých ľadových jazykoch Mont Blancu, alebo to kedy presne zájde slnko za kopec. Samozrejme, má to čaro a mám to rád, no možno práve preto sú príchody do nového prostredia také výnimočné.
Divoké údolie Valsavarenche ma naozaj príjemne prekvapilo. Strmé zrázy, kamenné domčeky, červené smreky, kamzíky a naozaj parádny granit. Záver doliny zase vypĺňajú obrovské snehové pláne, akoby stvorené na skialpinizmus a pekné špicaté vrcholčeky, z ktorých mnohé ponúkajú veľmi zaujímavé zjazdy.
Ale, čo mňa osobne dostalo najviac, sú úplne neskutočné výhľady na Mont Blanc. Keď sa pohybujete po Chamonix, máte ho stále nad sebou a je majestátny. Keď naň leziete, je to úžasný zážitok, no a pohľad z jeho vrcholu, je snom mnohých. Lenže hľadieť na všetky jeho piliere, steny a hrebene pekne z odstupu, to je niečo neopísateľné. Aspoň pre mňa. Asi by sa hodilo napísať, že krajšie od hôr sú iba hory. Odrazu máte rovno pred sebou miesta, na ktorých ste boli, i tie kam by ste sa raz chceli dostať. Odrazu vidíte línie, ktoré ste preliezli, miesta kde ste bivakovali, kde ste sa báli, trápili, či radovali. Odrazu máte rovno pred očami všetky sny...
Tak teda. Ako som už spomínal v silnej zostave sme sa vylodili na parkovisku v Pont a pohodlným tempom, vyťapkali k chate Vittorio Emanuele II. Jej pohostinnosť sme využili samozrejme naplno. Pred večerou sme s Jankou, Tomášom a Pirohom stihli dokonca jeden extrémny zjazd za chatou, len tak aby lepšie chutilo... Ráno sme prečkali najväčší chaos a na pohodou okolo ôsmej vyrazili za spoločným cieľom. A tým bol vrchol Gran Paradisa. Ja som sa od partičky v dolinke za chatou odpojil a smeroval pod severnú stenu, zatiaľ čo oni pokračovali technicky menej náročnou Normálkou. Chvíľa samoty, ticha a túžobných pohľadov za Mont Blancom. Horou, ktorá pre mňa znamená naozaj veľmi veľa. Prešiel týždeň, odkedy som už po niekoľký krát, stál na jej vrchole a už teraz sa neviem dočkať najbližšej návštevy... Biedne podmienky v severke Paradisa ma paradoxne celkom potešili. Lyžovať som ju aj tak neplánoval a vo vyfúkaných ľadových pláňach, som si aspoň celkom dobre zaliezol. Vrchol som zámerne obišiel aby sme si ho vychutnali všetci spoločne. V sedle som v brutálnom dave ľudí objavil prvého Piroha a postupne som ponachádzal aj Tomáša, baby a gajdov. Vo fajnovej alpskej štrúdličke sme pomaly postupovali po hrebeni smerom k vrcholu. Teleportoval som sa zo samoty v severe, priamo do lunaparku. Vraj každý by mal mať rovnaké právo rozhliadnuť sa z vrcholu. Športovci, ktorí naň vylezú po tých najmenších chytoch. Pretekári, ktorí ho vybehnú za hodinku. Dobrodruhovia, ktorí sa uhýbajú padajúcim kameňom a bivakujú. Objavitelia, ktorí hľadajú svoje vlastné línie. Vodcovia, ktorí sa tým živia a v neposlednom rade aj klienti, ktorí si ich objednávajú. Ono to má svoju logiku a asi je to správne, ale čakať pól hodinu aby ste sa dostali na vrchol???

Text: Maroš