Pár „Klasík“ v Tatrách

Zbojníčka

Text: Vlado

Tento rok sa začal lezecky veľmi dobre. Na jar som mal veľmi dobrú formu, až kým som „premotivovaný“ na Levickom hrade, nehodil podlahu a bolo na dva mesiace po lezení. Našťastie neprišli žiadne komplikácie a mohol som začať rehabilitáciu, samozrejme lezením. Na tento účel sa mi pozdával krátky výjazd do Tatier ako najlepšia možná voľba, akurát bolo treba zladiť počasie, spolulezca a čas. Nakoniec sa všetko podarilo a s Karolom som využil „okno“ dobrého počasia na výpad do našich krásnych Tatier.
Netradične sme vyrazili v pondelok, keďže dobré počasie, nemá víkend, z Levíc a plán bol ešte dať v ten istý deň jednu túru. V Smokovci som nad týmto plánom ešte súhlasne pokyvkával hlavou, o tri hodiny na nástupe do Kelleho piliera na Javorový štít som už tak presvedčený nebol (presnejšie by bolo povedať, že som toho mal plné zuby a moja chuť liezť sa rovnala nule). Ani Karol nebol nejako presvedčivý, ale nikto nezavelil na návrat. Tak sme sa rozbehli, ešte sme pustili jednu dvojku Žilinčanov pred nás a o tretej popoludní sme začali liezť. Áno o tretej, ale počasie bolo super a „plechová“ obloha nás len hnala do lezenia. Samotný pilier je dobrá túra na rozlezenie, štandy sú odistené s borhákmi a v dĺžkach je kopec fixných istení (tiež lepené borháky). Lezenie na pohodu okolo III-IV (jedno miesto V). Po dva a pol hodine sme na suťovisku Javoráku a ignorujeme aj vrchol s tým, že zajtra nás čaká ďalšia túra a Javorák tu bude aj na budúce. Zostup z vrcholového suťoviska už tak pohodový nebol, zostupový žľab už bol viac „tatranský“ strmý a nepríjemný, našťastie hneď pod stenou je chodník do Priečneho sedla, tak nás stena dlho netrápila. Tak sme sa v došuchtali na chatu, kde nás čakalo vytúžené pivo.
Na druhý deň sme mali v pláne jednu z Tatranských klasík, na Ostrom štíte. Je ňou cesta od pána Motyku v južnej stene tohto ťažko prístupného štítu. Večer sme ešte s Karolom prebrali plán a taktiku na ďalší deň a zaľahli. Noc bola samostatná kapitola a keď som sa ráno „prebudil“ z polospánku v stave polooptitosti z nedostatku spánku, mal som obavu, či to dáme, hlavne keď aj Karol potvrdil zlú noc. Skorý budíček nás trochu postavil na nohy a keď nám chalani urobili rannú kávičku, mohli sme vyraziť v ústrety ďalšiemu dobrodružstvu. Nástup zo Zbojníčky je ďalej ako pod Javorák, ale do 1 a pol hodiny sme boli na nástupe. Vzhľadom na čas sme sa neponáhľali, ukazoval sa ďalší krásny deň. Po krátkom bufete, začínam ťahať prvú dĺžku a tu sa prejavila noc, som nejaký rozklepaný ale postupne sa dostávam do tempa. Lezenie je krásne exponované v pevnej skale, ale už iného charakteru ako pilier na Javorový štít. Klasika s veľkým K od začiatku do konca, krásne rôznorodé lezenie od platní cez špáry až do kútov. Akurát počasie s nami pomerne rýchlo prestalo spolupracovať, na vrchol doliezame už v zamračenej oblohe a pri zlaňovaní nás pokropilo pár kvapiek (našťastie, goráčky sme nechali na nástupe v druhom batohu, veď načo nám budú keď je takto krásne). Všetko sa nám podarilo stihnúť bez komplikácii a keď sme našli starý chodník na Streleckých poliach, tak sme sa pomerne rýchlo dostali na chodník vo Veľkej Studenej doline na pol ceste na Hrebienok. Nakoniec nás ešte schladil dážď z búrky, ktorá presvišťala podhorím, ale to nám deň nepokazilo, stihli sme aj zubačku z Hrebienka tak sme ušetrili trochu nohy.
Po dlhšej dobe to bol parádny rýchly výjazd do Tatier s peknými túrami, verím že ešte tento rok nejakú klasiku vylezieme.