Cerro Torre

40 metrov pod vrcholom...

Okolo hlavy sa mi prehnala malá, žltá čvirikajúca smršť. Máme na dvore nové kuriatka a sú úplne bohovské! Ležím v tráve a sledujem ich každodennú "honbu za pokladom". Stromy sa prehýbajú pod prudkými nárazmi vetra a vo vnútri Hugo láduje do mikrovlnky gandžu (vraj lepšie píše...). 17-ty deň v El Chalténe! Všetko čo malo ruky a nohy už dávno odišlo. Kanaďanka Brette sa presunula na skalky, Honnold zrejme išiel "dovolenkovať" do Yosemitov a Hudy to tiež už zabalil. Najhoršie je, že odcestoval aj Colin. A to je celkom vážna vec! Odišli Česi, Poliaci aj Smolo, Mišo, Martin a Mariana.17 dní dažďa, snehu a divokého vetra! Aj my sme to chceli vzdať. Nie, že nie. Len neochota tetušky v leteckej spoločnosti nás donútila zotrvať...
Ešte nedávno Ondro plánoval, či si dáme Royal Flusha alebo bachneme voľne Comressora na Torre. Dnes to ledva prebil do obchodu a naspäť. Celá Patagónia je o jednom veľkom šťastí na počasie. A my sme ho tento rok mali viac ako dosť!

Cerro Torre (Z stena)- Ragni route 90'/M4 (1600m)
So zaklonenými hlavami stojíme pod vrcholovým snehovým hríbom a je nám jasné, že sme skončili, len si to nikto z nás nechce priznať. Lomcuje s nami vietor a do tvárí nás bičujú kúsky ľadu. Pred nami je kolmá stena totálne sypkého snehu a obrovské snehové previsy. Žiadny tunel, ktorým by sa dalo vyliezť hore tu nie je a na prekopanie vlastného, potrebujeme minimálne 5 hodín + hromadu energie. A my skrátka nemáme už ani jedno ani druhé... 3 týždne zlého počasia sa výrazne podpísali na podmienkach. V celej ceste sme bojovali. Už len lezenie do sedla Nádeje (Col de la Esperanza), bol seriózny alpinizmus. Potom kopanie tunela na náš prvý skutočný "mashroom" El Elmo. Sneh úplne všade. Vpredu, vzadu, hore, za krkom, v ústach... Razíte si cestu za svetlom v hnusnom prašane, pod nohami šluchta a dúfate, že odtiaľ nevystrelíte ako raketa. Pred rokmi sa tu pri pokuse o prvovýstup, otočil aj Walter Bonatti. Desivý kolmý sneho-ľad v Headwalle, ktorý otestoval nie len morál ale aj bandasky. Posledné 3 dĺžky v útrobách vrcholových hríbov. A teraz to skrátka musíme vzdať. Ondro dáva ešte jeden zúfalý pokus ale po hodine hrabania a "vylezených" slabých 10-tich metroch končí. Ideme dole!
6 dní na nohách, 80 kilometrov turistiky, 1550 vylezených metrov. A výsledok? Nič! Úplná nula. Mohlo by sa zdať, že to bolo celé zbytočné. Stojíte 40 metrov pod jedným z najkrajších vrcholov na svete a ste úplne bezmocní. Ale opak je pravdou! Neskutočný zážitok. Myslím, že najväčší aký sme v horách prežili. Povedali sme si, že zabojujeme. A naozaj sme bojovali. Bili sme sa ako sa len dalo. Sami dvaja, úplne odrezaní od všetkých a od všetkého, niekde na konci sveta... Dobrodružstvo, ktoré si obaja zapamätáme do konca života a skúsenosť, ktorú nám nikto nezoberie. Ale najzaujímavejšie sú tie pocity. Žiadny smútok ani sklamanie. Radosť!
Radosť z toho, že sme to všetko videli, skúsili a hlavne, že sme sa odtiaľ vrátili.
A vrchol? Ten tu bude o rok, o dva aj o desať...

Je čas odísť. Prežili sme v Patagónii krásnych 7 týždňov. Spoznali úžasných ľudí a vyliezli bombové cesty. Veľa sme sa naučili a rozšírili si obzory. Ďakujeme všetkým, ktorí nás podporili, podporovali a budú podporovať. Veľmi si to vážime!
Či sa ešte niekedy vrátime?
Skaly tu majú, steaky robiť vedia, no a tie kopce sa sami nevylezú...
Takže prečo nie??