Golden Eagle

Aguja Desmochada

Zlatý orol, zlatá žula!
Golden Eagle je krásna 700 metrová cesta v južnej stene Aguja Desmochada. Mimochodom, južná tu v Patagónii znamená, presne to čo u nás severná, teda že do nej celý deň nesvieti Slnko, ako sme len nedávno s Ondrom úplne šokovaní zistili...
Prvovýstup urobil v roku 2006 Alexander Huber a prvý voľný prelez prišiel až v roku 2011 od špárovej superstar Seana Villanueva. Pôvodná klasifikácia 6c A2, dnes poriadne morálové 7a+.
20 dĺžok tých najbrutálnejších špár aké sme kedy liezli a totálna bitka o každý vylezený meter.
Megacesta!
Za tie tri týždne, ktoré sme tu zatiaľ strávili, sme sa naučili strašne veľa. Napríklad, že na ťažké voľné lezenie treba aspoň 3 dni 100%-ného plechu a úderný musí byť práve ten tretí deň. Ďalej, keď fučí tak treba sedieť na zadku a nie bojovať niekde o život, len za to, že v predpovedi boli nakreslené samé slniečka. Alebo, že najlepšie steaky robia v dolnej Braserii na rohu ulice. Ale to najdôležitejšie! Do campu Niponino sa chodí výhradne po pravom brehu jazera a v teniskách. Ušetrí to dobré 3 hoďky chodenia a kopec energie...

Aguja Desmochada (J stena)- Golden Eagle 7a+/700m
Takže naspäť v Niponine! Príjemný večer v spoločnosti Martina a Mariany a noc plná padajúcich hviezd. Nádherné predstavenie! Ráno sme sa nikam nehnali, čakal nás iba presun do bivaku na úpätí steny, čo je asi hodinka turistiky a 400 metrov lezenia po pilieri (IV-V). V Tatrách, celkom obstojná cesta, v Patagónii úplne bezvýznamný nástup...
Tak sme sa teda pomaly vymotkali hore a zo spacákov na nás vykukli dve rozospaté postavičky...
Colin Haley a Alex Honnold.
Že vraj čo ideme. "Golden Eagle", vravím trochu šokovane a Alex, že oni tiež... A hneď na to, reku či sme náhodou spolu neliezli na Hrádku. A ja, že hej :) Aký je ten svet malý...
Ešte sme ich trochu vyspovedali aký bol Torre traverz, ktorý pred týždňom celý bachli za 20 hodín (pre tých čo nevedia, bolo to len 2.opakovanie za 8 rokov, pričom prvý priestup hrebeňa Cerro Standard, Punta Herron, Torre Egger a Cerro Torre, trval 4 dni!), navarili sme a zaľahli.
Chalani ráno nakopli motory a kým sme vyliezli úvodných 7 dĺžok na policu pod kľúčovou dĺžkou, oni už boli v 15-tej!!! Špáry a sokolíky, v ktorých sme my mleli doslova z posledného a vyzakladali dvomi sadadmi friendov, oni utekali súčasne s dvomi-tromi isteniami na dĺžku. Presne o siedmej ráno, zobudili v 13-tej dĺžke bivakujúcu dvojicu, ktorá naliezla o deň skôr! Vo filmoch sú všetky tie sóla a rýchlostné rekordy krásne, ale keď to človek vidí naživo, je to niečo neskutočné!
Klobúúúk dole a poprosiť o spoločnú fotku. To jediné nám zostáva...
Ondro sa parádne popasoval s nepríjemným 7a+ na OS. 50-metrový tanec medzi šupinami. Nedýchať, nezakladať, nepadať! Na mňa zostali špáry všetkých možných rozmerov a veľkostí. Príjemná spolupráca...
Okolo 22:00 sme z vršku obdivovali krásy Patagónie a západ Slnka za Cerro Torre. Zlaňák, ako inak, dramatický ale dali sme to. Niekde ostal friend, inde 15 metrov seknutého lana, tam zas čok, slučka. No a v poslednom zlaňáku dokonca aj obe laná, po ktoré sme vyliezli až ráno. Mali sme toho fakt dosť. Niekedy v noci sme sa zabalili do spacákov a zobudil nás až hrkot matrošu ráno o šiestej. To sa vrátil Alex s Colinom, ktorí to potiahli až na vrchol Fitz Roya. 1900 metrov, 3 cesty a 17 hodín čistého lezenia. Naozaj nerozumiem!
A keď som si ich opýtal či si idú dať dnes ešte jednu cestu, odpoveď bola jednoznačná:"Fuck no!"
Potešilo nás aspoň to, že ich celkom prekvapilo, keď sme povedali, že sme vyliezli na OS a bez bivaku. Vraj zase toľko voľných prelezov tá cesta ešte nevidela. Ani nie tak kvôli obtiažnosti, to dnes lezie ako sa hovorí "každý", ale na podmienky si treba naozaj počkať. Zima a vyľadnené špáry to dosť často komplikujú. A preto máme radosť dvojnásobnú!
Veľká cesta, veľký zážitok, veľký deň!
Občas skrátka treba mať aj šťastie...

Text: Maroš