 |
|
     |
 Adršpašské legendyČasť I.Vždy som rád liezol po vežičkách. Neviem, čím to je. Možno tým elegantným vzhľadom a vzletnými tvarmi, alebo pocitom nedobytnosti, ktorý vo mne vyvolávajú. Možno tou úžasnou atmosférou, alebo nekonečnou romantikou, ktorú v sebe majú. Neviem. Vlastne, keď sa tak nad tým zamyslím, je to dosť divné, lebo jediné veže v celom šírom okolí mojej domoviny, sú veže jadrovej elektrárne. A predsa nedokážem tým skutočným, pieskovcovým, nikdy odolať. „Never say take it if you still have strenght to say it!“ ...odkaz vo vrcholovej knižke na Gilotíne. Naozaj zaujímavá myšlienka ale veď to poznáte. Ľahko sa hovorí, no keď dôjde na lámanie chleba, kto z nás je hrdina? Skúste zhlboka dýchať a nemyslieť na pád, prípadne neupozorňujte ističa nech tam dole dáva na Vás pozor, keď ste 5 metrov nohami nad kruhom, všetky nápady ako pokračovať ďalej už došli a zliezť sa jednoducho nedá. Noha v rajbase sa pomaly začína posúvať smerom dole a spotené ruky, ktoré sa kŕčovito držia tých malých vlniek, akože chytov, sa začínajú aj napriek vašej nevôli otvárať. Potom zatvoríte oči, svet sa zrazu spomalí a letíte. Bum! Hrana pádů je adršpašská legenda. Rovnako ako človek, ktorý ju vytvoril. Kokša, bol jednoducho génius! Už len ten názov hovorí za všetko. Je to cesta popod, ktorú som so zvesenou hlavou chodil od mojej prvej návštevy Ádru. A že odvety pretieklo riečkou Metuje už naozaj veľa vody... Občas som síce hodil po nej očkom, ale nikdy neprišiel ten správny moment. Idem do toho! Odkedy som začal s lezením, snažím sa tomuto pocitu dôverovať a riadiť sa ním. Hej, nie vždy to vyšlo ale myslím, že zbytočné to nikdy nebolo.
Cesta má 40 metrov a 6 kruhov. Je to jedna z najkrajších klasík v celom Adršpachu a prvovýstupcovia ju oklasifikovali číslom VIIIa, samozrejme aj s dvomi stavaniami, ktoré boli v roku 1964 zrejme nevyhnutné. Dnes sa lezie voľne za VIIIb, čo tiež vlastne o ničom nehovorí ale všetci vieme, že do Ádru sa po čísla nechodí. Bol krásny októbrový deň a po doobednom rozlezení na Faraonovej hrane a v Otiskoch prstů sme sa presunuli pod Gilotínu. Toto bol ten deň! Forma po lete strávenom v Alpách bola ideálna, podmienka 100%-ná a cesty z predošlých dní: Kalamárka, Bojogénes, Decháč, Muší cesta, či Muší spára, hovorili jasnou rečou. Choď do toho! A tak som naliezol...
Hrana pádů je úplne iná liga a nezostala svojmu menu vôbec nič dlžná. Dávno som si tak nezalietal. Po tretej „vzduchom chladenej“ som úplne zabudol na OS a všetky podobné „hlúposti“. Dostať sa hore! To bolo jediné. Nikdy som nevedel liezť rajbasy a chvíľu som si naozaj myslel, že to vzdám... Ale o to je potom krajší ten pocit, keď s roztrasenou rukou píšete svoje meno na zožltnuté stránky vrcholovky. Všetky tie pocity, ktoré ste práve prežili, dokonca aj ten strach, sú také úžasné, že si ich určite zapamätáte do konca života. Možno sa na nich stanete aj závislí...
Myslím, že každý by mal aspoň raz za život navštíviť Adršpach. A teraz nehovorím o lezcoch, pre tých by to mala byť samozrejmosť, ale o normálnych ľuďoch. Vyraziť len tak na prechádzku a pozrieť si svet, v ktorom kraľujú tí majestátni skalní obri. Vidieť, že tie najkrajšie miesta nemusia byť na druhom konci sveta, ale že ich tu máme doslova pod nosom.
Zoznam ciest vylezených v Ádri:
|
| © HK IAMES LEVICE 2009 - 2024 | |