American Direct

Západná stena Petit Dru

Úúúf. Nespadlo to!
Americkej direkte a vlastne aj celej západnej stene som sa úspešne niekoľko rokov vyhýbal ako čert krížu, no obaja (aj stena, aj ja) sme vedeli, že raz príde deň, kedy sa so zaklonenou hlavou a zvláštnym pocitom v žalúdku postavím na jej úpätie. A že v ten deň nesmie vzduchom zasvišťať ani tá najmenšia smietka.
No ale pri Dru človek naozaj nikdy nevie. Jeden deň je pokoj a mier, druhý deň sa zosype polovica steny do doliny...

West face! Legendárna stena. V roku 1962 sem kvôli nej pricestovali borci dokonca až z Yosemitov a vyhliadli si samozrejme tú najkrajšiu a najpriamejšiu líniu špár. Robbinsovi s Hemmingom výstup trval celé 3 dni a naplno využili bigwallovú techniku z domácich stien. Boli to časy, kedy stena dostávala prívlastky ako, najkrajší monolit na svete, prototyp nemožného, alebo jednoducho tour de force. Netrvalo dlho a z cesty sa stala najväčšia alpská klasika. O pár rokov dokonca prišla 17-ročná dievčinka (Catherine Destivelle), ktorá americkú direktu vybaletila za deň a perfektným štýlom. Superstar francúzskeho alpinizmu, Christophe Profit si zase pre zmenu vybral free solo a po 3 hodinách lezenia, rozmýšľal na vrchole, čo s načatým dňom...
Časy sa menia od 3 dní sme sa dopracovali až ku 3 hodinám, čo je na 1000 metrovú stenu priam neuveriteľné! Bohužiaľ, menia sa aj hory a dôsledkom dlhých letných „heatwaves“ a neustáleho klimatického otepľovania v rokoch 1997 až 2011 po viacerých „scary rockfalls“, takmer celá stena skončila v údolí. Pod haldou šedej suti, na cintoríne horolezeckých dejín, zostali pochované také skalné bonbóniky ako Bonattiho pilier, Francúzska diretka, alebo hákovačky Absolu, Destivelle, či Gross route.
Jedna z posledných ciest, ktoré v celej stene zostali ešte ako-tak lezitelné je práve American Direct. Ale teda skúste niekomu v Chamonix povedať, že do toho idete.
Zrejme vás prvým vlakom pošlú rovno do blázninca...

Petit Dru (Z stena)
American Direct 6c/ED/700m (OS)

Ranný vláčik nás škrípajúc vysadil vo vstupnej bráne do horolezeckého raja niekoľko stoviek metrov nad Mer de Glace. Dlhočizná ľadovcová diaľnica, po ktorej už celé desaťročia prúdia lezci z celého sveta, každý za svojím snom. Charmoz, Ihly, Jorasses, i Dru. Dovolím si tvrdiť, že možnosti sú takmer nevyčerpateľné...
Dopoludňajšiu lezenicu sme si spolu s Marianom a Jarom, vychutnali v hladkých, ľadovcom vymytých platniach. Dve krásne 3-dĺžkové cesty Le Grande Échelle 5b/100 metrov a Buddha-bar 6a/100 metrov, nás zabavili pred poobednou turistikou do bivaku pod západnú stenu.
Nástup prebehol bez komplikácií a žiadne bombardovanie desivým Niche des Drus v severnej stene sa tento krát našťastie nekonalo. Niečo pred siedmou sme naliezli a uháňali spodnými platňami, čo nám sily stačili. Super lezenie v peknej skale, úplne luxusne odistené borhákmi. Nejaký nadšenec si pred pár rokmi povedal, že celú cestu vyborhákuje, čo by bola pecka, keby ho to v 7.dĺžke neprestalo baviť a naozaj od tohto momentu začína seriózny alpinizmus. Špáry, kúty, skoby, drevené kliny a sem-tam aj nejaký ten voľný šuter. Dĺžka číslo 10 je úplná bomba. 40 metrový sokolík (6b), ktorý na vás dýcha históriou akú nenájdete ani v múzeu. Tu sa nám postavili do cesty trošku patagónske podmienky, okrem snehu na policiach a mokrých špár sa zamiešala do hry aj hmla ako v práčovni. Ale tak trošku sme zaťali zuby...
Po Jammed blocku, nasledovali už len dve dlho očakávané dĺžky v 90-metrovom záreze (6c). Megakút so super špárou, ktorú človek dole chytí na sokola a hore úplne vybandaskovaný pustí až sa mu parí z uší. Paráda! V 22.dĺžke sme nachystali prvý zlaňák a rýchlo mastili dole nech stihneme do tmy, čo najväčší kus steny. Voľbu dolezu na vrchol sme zavrhli ešte dole v krčme, pretože hornú časť Allainovej klasiky v severnej stene som druhýkrát opakovať odmietol...
Takže pekný deň v hrozivej stene a ďalší splnený sen zo zoznamu „tajných prianí“...

Text: Maroš