Pavučina na Jastrabke

Pochylý a Pavúci

Jedna povesť hovorí, že na vrchole Jastrabej veže bol kedysi dávno svetielkujúci drahokam. Mnohí sa pri pokusoch vyliezť na vrchol a doniesť ho ako svadobný dar svojim vyvoleným, dolámali, niektorí sa dokonca ani nikdy nevrátili...
Ale kdeže! Žiadny drahokam. Veď viete ako je to s povesťami. Ja si myslím, že kvôli ženským by na kopce nikoho liezť nenapadlo. Na Jastrabke je jednoducho taká perfektná skala a také parádne lezenie, že ľudí to skrátka muselo lákať odjakživa.
Vždy to bolo, je a bude len o lezení. Verte mi!

Krásne slnečné steny Jatrabej veže svojho času učarovali aj legendárnym Pavúkom, ktorí v nich uplietli naozaj veľkolepé tatranské pavučiny. Ako prvá prišla na rad hladká a mierne previsnutá juhovýchodná stena, ktorej prostriedkom sa v roku 1963 preštrikoval za dva dni Pavol Pochylý s Ivanom Chlumským. Veľká to klasika, ktorej sa dnes nepovie inak ako Pochylého platňa. Vtedajšie ťažkosti sa s kladivom, so skobami a s jedničkami štverali až niekam ku A4, tie dnešné s borháhmi, lezečkami a mádžom, sa točia okolo VIII.
Druhá v poradí bola nádherná a chytovatá juhozápadná stena, kde vznikli najskôr Červené previsy (P.Pochylý-J.Zrůst, 1967) a neskôrOranžový expres (O.Pochylý-P.Stříbrný, 1973). Obe opäť ťažké A4-kové hákovačky, no zatiaľ čo z prvej menovanej sa stala po rokoch často lezená super sedmička, tá druhá veru veľa opakovaní nemá. A o nejakom voľnom preleze ani nehovorím...

A aby to bolo kompletné tak ešte jedna symbolika. Keď v roku 2000 bratia Pochylý, zostali v lavíne pod Malým Kežmarákom, do juhozápadnej steny nabehol s vŕtačkou Peter „Becko“ Ondrejovič a naľavo od Červených previsov, vznikla jedna z najkrajších ciest vo Vysokých Tatrách- Pavúci lezú do neba...

Pochylého platňa (JV stena) VIII
Keď sa od Brnčalky pozeráte do tej hladkej sivo-červenej platne, poviete si, neuveriteľne! Tento pocit sa na veľkej trávnatej polici pod stenou ešte vystupňuje, ale jednoznačne najlepšie to precítite až keď v nej potom visíte prilepení ako dve muchy na skle.
Pred pár rokmi urobil Becko v tejto ceste kusisko roboty a navŕtal do nej postupové borháky. Cesta má teraz namiesto klasicko-historického, výrazne športovejší charakter ako kedysi, no povedzme si na rovinu, ľudí ktorých dnes ešte baví klepať sa v osmičkovom fleku s nohami nad zohnutou skobou, ktorá tam zrejme straší už dobrých 40 rokov, je čím ďalej, tým menej. Čo je naozaj super, človek si tam kvalitne zalezie, nemusí hákovať, nacvičovať a ani sa strachovať o život, lebo 5 skôb na kope je síce fasa, ale čo z toho, keď ich pri poriadnejšej držke aj tak vyzipsujete. Myslím, že nahradiť ich zopár borhákmi, je úplne OK, hlavne keď nie je iná môžnosť, ako sa zaistiť z lezeckej pozície. Kiež by bolo takýchto ľudí viac, určite sú v Tatrách cesty, ktoré by stáli za preistenie...
Spolu s Vargim sme ráno rozbalili vercajk pod stenou a rozmýšľali, čo do cesty vlastne zobrať. Z opatrnosti sme radšej pribalili zopár frendíkov a čoky, no čuduj sa svete, úplne v pohode sme si nakoniec vystačili iba s 12 expreskami. Bomba, nie? V štyroch dĺžkach (VI+, VIII, VII+, VI-) sme si zaliezli celkom do sýtosti, i keď keby ich bolo ešte o 10 viac vôbec by som sa nesťažoval... Kľúčovú dĺžku vybehol Vargi hneď na prvú šupu, no keďže to už kedysi skúšal, musíme to nazvať RP. Spustil som ho naspäť na štand, stiahli sme lano a štýl sa mi vďaka detailnému vyradeniu podarilo vylepšiť na Flash. Potom sme si už len vychutnali krásnu lezenicu na vršok a parádny vzdušný zlaňák.

Pavúci lezú do neba (JZ stena) VIII-/VIII
Pochylý veľmi príjemne prekvapil, ale to čo nasledovalo potom, ani nedokážem pomenovať. Chceli sme síce ešte omrknúť vedľajšiu Amazóniu vertikál, ktorú preisťuje Maťo Heuger, no teplo nás vytlačilo za roh do niečoho ľahšieho. Voľba teda padla na 4-dĺžkový skvostík od Becka, ktorý venoval pamiatke Pavúkov. Cesta Pavúci lezú do neba má 4 dĺžky (VII, VI+, VI+, VIII-/VIII) a ja si myslím, že je to najkrajšie lezenie v celých Tatrách. Skala ako na Korzike a chyty ako v Španielsku. Totálna pecka! Osvedčenú taktiku sme preniesli aj sem a po tom ako Vargi šupol kľúčovú dĺžku na OS, vyťapkal som sa ňou aj ja, opäť na Flash...

Luxusná sobota v Tatrách mi okrem perfektnej leznice ukázala, že asi niet na slovenskej strane Tatier krajšej skaly ako na Jastrabke a snáď niet v celých Tatrách väčšej legendy ako Pavol Pochylý.

Text: Maroš