Pinocchio a dámske toalety

Tacul a Verte

„Ešte včera bol tvoj výkon rekordom, skoro nepredstaviteľným bodom na hranici ľudských možností, dnes už nič neznamená a zajtra sa naň zabudne.“
A práve preto po Severnom kuloári na Dru nezostávalo nič iné, ako vrhnúť sa strmhlav do ďalšieho lezenia. Ondro odcestoval domov spolu s Bačom a Lenkou, po ich strastiplnej odysei na Pilieri d´Angle, no našťastie prišiel Dušan Myslivec s Peťom Gajdošom. Chamonixské rosničky hlásili azúro i naďalej, teda nebolo nad čím premýšľať. Chalani vymysleli Hastonovho Pinocchia IV 6+ na Tacul a keď mi oznámili, že nemajú najmenší problém liezť v trojici s radosťou som ich ponuku prijal. A to som ešte netušil, že si zaleziem naozaj do sýtosti. Takže sme v silnej západoslovenskej zostave vyrazili lanovkou na Midi. Moji noví spolulezci strávili noc na chate Cosmique a ja som si zase užíval osamelý bivak „na stračej nôžke“ neďaleko od nich. Ráno sme za tmy zlyžovali pod stenu a v prekrásnej hre farieb naliezli do cesty. Príroda sa síce hrala s farbami, no chalani protestovali, že som dosť nevhodne oblečený a že čierna vetrovka, nebude na fotkách to pravé orechové. Ich vyhrážky, že na mňa najbližšie navlečú reflexnú vestu z auta, zneli síce vážne, no našťastie som obišiel tento výjazd ešte bez ujmy... V dĺžkach sa striedalo fantastické špárové a kútové lezenie s ľadovými previštekmi aj parádnymi žliabkami. Po 5-tich hodinách sme doliezli na vrch Pinocchia, ktorý samozrejme nekončí až na samotnom vrchole a zlanili sme naspäť pod stenu, kde na nás čakala origoš jarná lyžovačka celým ľadovcom Mer de Glace aj s výhľadmi na moje milované „Ihličky“. Vyzuli sme až dole pri krčme a v poobedných slnečných lúčoch si chalani vychutnali zaslúžené pivko, zatiaľ čo mladý musel mastiť v lyžiarkach cez celé mesto po auto...

Zbehli sme sa trošku zreparovať k tetuške pod Brévent, ale dlho sme neobsedeli, keďže luxusná 10-dňová perióda totálneho plechu sa pomaly blížila ku koncu. Veci sa teda ledva stihli posušiť a už aj znova putovali do batohov. Tento krát padla voľba na krásnu a dlhú cestu v severnej stene Aiguille Verte, teda presnejšie na Grande Rocheuse- Late to Say I´m Sorry. Cestu vyliezol ako prvý švajčiarsky silák Robert Jasper a jedno z prvých opakovaní, dokonca pravdepodobne prvé voľné urobili v roku 1998, Igor Koller a Paľo Packo. Jedná sa o nádherných 800 metrov lezenia s miestnou klasifikáciou V 5+/M6. Opäť sme zvolili osvedčenú taktiku lyže- lezenie- lyže s tým, že vyštartujeme skoro ráno zo stanice lanovky Grands Montets, vylezieme, zlaníme a prášime dole do pohodlia. Hore nás však večer čakalo menšie prekvapko, keď nám dosť nesympatický lanovkár oznámil, že jediné miesto, kde môžeme spať, sú dámske toalety... Vraví sa, že všetko treba v živote vyskúšať aspoň raz a tak sme všetci traja obohatení o novú skúsenosť, ráno štartovali z dvierok s nápisom Femmes... S ranným brieždením sme preliezli trhlinu, teda skôr ľadovcovú priepasť, a valili súčasne snehovo-ľadovým Kuloárom Couturier. Vraj sa to lyžuje, ale teda poviem Vám, klobúk dole! Po 500 metroch sme naliezli do steny Grande Rocheuse, kde na nás už čakalo delikátne ľadové lezenie so skalným cruxom v peknej technickej špárke. Popisky ako: „ Great mixed climbing,“ alebo „The most aesthetic climb i´ve ever seen,“ pasujú k tejto ceste úplne dokonale. Dlhočizné kúty preliate strmým ľadom a tým najpišťavejším firnom, aký na tomto svete existuje. Skrátka bomba! 7 hodín nám trvalo, kým sme sa prebojovali na vrch veže, kde sa cesta spája s ostatnými a pokračuje ešte 200 metrov snehom a ľahšími mixami na hlavný vrchol. Keďže posledná možnosť ako zlaniť naspäť k lyžiam bola z vršku tejto veže, nepokračovali sme na vrchol, ale bojovali sme so 17-timi zlaňákmi (skoby+abalaky), ktoré nejakí nadšenci porobili tak, že mali dve 70 metrové laná. Takže to s tými našimi 60-kami bolo miestami celkom dramatické. Veď sme si aj odfúkli, keď sme konečne zapli lyže na nohy a pustili sa dole ľadovcom Argentiere, do rovnomennej dedinky, kde sme boli presne so západom Slnka.

Ak môžem, rád by som zložil poklonu Dušanovi, pretože po toľkých rokoch a po toľkých vylezených cestách krížom krážom po celom svete, mať takú chuť a vôľu, bivakovať na ženských záchodoch, lyžovať po tme pomedzi trhliny, sólovať strmý kuloár a liezť 5pluskové ľady vo veľkej stene, by som chcel mať o 30 rokov aj ja. Nielen že to robí dlho, ale hlavne to robí dobre! Ďakujem za nové skúsenosti a za perfektnú príležitosť vyliezť si krásne cesty!

Text: Maroš