 North Couloir DirectPetit DruNad údolím sa rozozvučali zvony a z malej pekárničky na rohu ulice sa šíri lahodná vôňa. Mekka alpského lezenia sa prebúdza do nového dňa. A aký by to bol deň bez chrumkavej bagety a čokoládového croissantu...
Deň, kedy človek nemusí nič iba proste byť a pozerať sa aký je tento svet pekný.
S privretými očami sedím na lavičke na neďalekom námestí. Hlboký nádych. Áááách.
Ako vie ten život niekedy krásne voňať!
Ulice sa pomaly zapĺňajú prvými turistami a na slnečných terasách rozvoniava káva. Ukazovák mladého Balmata s neutíchajúcim záujmom smeruje na vrchol Mont Blancu a môj pohľad tiež. Aké sú tie hory nádherné a čisté.
Hora nikdy nesklame. To ľudia sú tí, čo sklamú a zlyhajú. Hora, tá tu len stojí. Ako by napísal Mark Twain: „bola tu, keď boli ešte pyramídy nové, keď padla Trója, keď sa kládli základy Ríma, keď Krista ukrižovali, keď Viliam Dobyvateľ zakladal Britskú ríšu a keď sa Kolumbus vybral na more...“
Hora sa riadi vlastnými pravidlami, rozhoduje o podmienkach aj o počasí. Občas má niekto šťastie a tie podmienky vystihne. Inokedy zase ľudia na nej bojujú o život. Tá hranica medzi úspechom a zlyhaním je niekedy až neuveriteľne tenká. Možno je to napísané niekde vo hviezdach a možno je to obyčajná náhoda...
Keď sa ma raz niekto opýta, kde som zažil najlepšie zimné lezenie v živote, možno odpoviem, že v Direkte Severného kuloáru na Dru. Nie ani tak preto, že to bolo ťažké, ani preto, že sme si tam poriadne zabojovali a dokonca ani preto, že to možno zopár ľudí považuje za dobrý výkon. Poviem to preto, lebo som tam prežil krásny deň, perfektné podmienky a dokonalé počasie. Jeden z dní, na ktoré sa asi nezabúda do konca života.
A také dni si treba vážiť!
Všetko to začalo v Tatrách niekoľkými telefonátmi. Bača s Lenkou večer vyrážajú z Brna do Chamonix. Predpoveď katalógová a to vo mne vždy vyvolá akýsi nepokoj. Skrátka nedokážem odolať. Ako feťák, keď potrebuje svoju dávku...
Ešte jeden problém. Večný problém. Spolulezec. Ondro nakoniec prikyvuje a večer naskakujeme k „Bačovcom“ do auta, z ktorého sa vykotúľame až ráno na parkovisku...
Darmo sa snažím tete za okienkom vysvetliť, že my sa tam musíme dostať ešte dnes, lebo počasie možno nevydrží. Rezolútna odpoveď: „Closed for the day,“ ma uisťuje v tom, že to jednoducho nepôjde. Lanovka na Grands Montets nepremáva kvôli silnému vetru. Úsmev na tvári mi vykúzlil aspoň Ondrov klasický komentár: „To je tu banda buzerantov...“
Nevadí, aspoň máme čas na klasické chamonixské poflakovanie. Tu sandwich, tam croissant, dokonca ideme aj na „odbornú“ diskusiu do kancelárie horských vodcov. Rada, že máme vyraziť až po víkende je síce fasa, ale keďže je dnes piatok, akosi sa s ňou nestotožňujeme.
Druhý deň ráno to isté. „ To hádam nemyslia vážne! Ja sa tam dnes dostanem, aj keby sme mali ísť pešo.“ Ondro je síce odhodlaný, no keď vidím tie batohy, skúšam to ešte raz.
OTVORENÉ! Kupujeme lístky a fičíme hore.
Keď nás to v severnej stene Petit Dru pred tromi rokmi „lízlo“ len o vlások, Ondro sa zaprisahával, že nikdy viac. Že on toto nemá za potreby. A pozri sa. Zase tu spolu stojíme a zakláňame hlavy. Pekná stena, škoda že z nej raz za čas niečo zletí...
Inak vedeli ste, že sú v nej až dve cesty, ktoré urobili lezci z bývalého Československa?
(kto uhádne mená, vyhráva týždenný lezecký zájazd do Chamonix...)
Ondro sa púšťa do boja a lopatuje dieru na bivak. Ja si užívam trocha pohody a slnečné lúče s tým, že sa v pohode vyspím aj pod kameňom, ktorý by sa so svojou krásnou južnou hranou, nestratil ani v takom bouldrovom raji, ako je Fontainebleau. Ale my sme predsa prišli kvôli vážnym severným stenám, tak hor sa do nich!
V noci naliezame. Na úvod ako vždy, obligátna okrajovka. Rozliezanie v brutálnom snehovom previse, nad tmavou hlbočinou. To človeka preberie, aj keby nechcel. Prvých 300 metrov lezieme súčasne v strmých firnoch. Zrazu pred nami vyrastá previsnutá hradba kútov a komínov. Ešte stále je tma, no so slovami: „to má byť ešte ľahké,“ vyháňam Ondra dopredu. Nakoniec sa z toho vykľuje pekných a výživných M7, ktoré Ondro aj s patričným komentárom zvládne za svetla čelovky. 95 stupňový sneho-ľad v komíne a jemné špárky zaliate ľadom, ktoré sa takmer nedajú odistiť. „Ešte, že som to liezol po tme, lebo za svetla by som do toho nenaliezol.“ Počúvam na štande, keď si beriem matroš. Nasleduje ľahšia dĺžka v ľadových glazúrach a hneď po nej prvá z dvoch kľúčových. Dostali sme sa priamo do útrob, fakt dosť previsnutého, 100 metrového komína. Na úvod ma čaká širočina, ktorá by v Ádri dostala nekompromisný názov, päta-špička. Užívam si to naozaj plnými dúškami a v mysli som niekde ďaleko na českom piesku. Do reality ma však vracia previsnutý kút, v ktorom je vytečený, asi 10 cm tenučký ľadík. Pôvodne vraj M8. Ľad určite pomôže, no nohy v hladkej platni len na trenie, to celé výrazne dramatizujú. Dĺžka má 55 metrov. Na štand doliezam iba s dvomi čokmi a pocitom, že ťažšiu vec už v živote vyliezť nemôžem. Aktuálna klasifikácia je vďaka podmienkam okolo M7+, no bez toho ľadu si to absolútne nedokážem predstaviť. Vystrieľal som tam postupne 8 šróbov do ľadu, celú sadu friendov, zopár čokov, nejaký ten ball nut a všetky expresky. Ešteže tie štandy sú tu na skobách. Ondro musí liezť širočinu vonkajškom, lebo s batohom to vnútrom jednoducho nejde! Stojíme na štande pod druhou kľúčovou dĺžkou a úprimne z môjho pohľadu tou najkľúčovejšou. Strmý kút a jemne previsnutý ľad nalepený v platni. Fotky slovinského bombardéra Grmovšeka, po prvom voľnom preleze v roku 2008, obleteli celý svet. Hlavne ten nádherný ľad v hornej polovici dĺžky, nedal celé zimy spávať mnohým borcom po celom svete. Výsledok vtedy znel ohromujúco M8/WI6+! Jedna z najťažších mixových ciest v celých Alpách. Áno, áno doba ide vpred šialene rýchlo, veď to dnes lezieme my dvaja s Ondrom. Zrejme aj tá klasifikácia už za tie roky trošku poľavila (M7+/WI6), no to absolútne nič nemení na tom, že Ondro v tejto dĺžke podal úžasný výkon a štýl akým preliezol kľúčový ľad, by podľa mňa ohromil aj komisiu horských vodcov v Čechách. Ja som sa za ním doťapkal už bez batohu, ktorý som pred vrcholovým útokom nechal zavesený na štande. Zatiaľ, čo spodnú širočinku v megakúte by som si kľudne dal ešte 4x, ľad by som teda v živote na prvom konci nevyliezol. Strmé, kolmé, previsnuté s píšťalami, karfiólmi a podobnými fajnovkami. A samozrejme, že zavŕtal na začiatku a potom 15 metrov nič... Keď sa s ním najbližšie niekde stretnete, pobúchajte mu za to aspoň po ramene. Výkon, aký zatiaľ veľa Slovákov v Alpách nepodalo!
Záverečných 7 dĺžok v ľade bolo neskutočným utrpením. Mali sme sto chutí, cvaknúť sa do prvého zlaňáku a fičať dole. Veď si to predstavte. Vyleziete fakt ťažkú vec, na hranici vašich schopností, teda našich určite a musíte liezť ešte 300 metrov v tvrdých sklovitých trojkových až štvorkových ľadoch. Ledva fučíte, lebo výška a dávate bacha na každý krok, nech sa teraz niečo neposerie. Ale zvládli sme to. Vršok sme v závere hypnotizovali očami a aj sme ho nakoniec zhypnotizovali. Ani sme sa netešili. Cvakli sme sa do prvého zlaňáku a fičali sme dole. Dobre, že ich tam nejakí dobráci porobili. Nechcem si ani len predstaviť ten zostup na druhú stranu, na ľadovec Charpoua... Takto to vyšlo na nejakých 15-16 zlaňákov a za tmy sme sa dovliekli naspäť do bivaku, kde nám už trošku začalo dochádzať, že sme to naozaj vyliezli! Navarili sme, Ondro zaliezol do svojej diery, ja pod boulder a bolo ticho až do rána.
Na druhý deň nás čakala strastiplná cesta naspäť na Grands Montets, jazda s miestnou krásavicou v prázdnej lanovke a všetky tie chamonixské dobroty...
Nad údolím sa rozozvučali zvony a v malej pekárničke na rohu ulice, ukazujem prstom tete vo výklade, čo všetko by som si ešte prosil do košíka. Začal sa ďalší deň v mekke alpinizmu. Začal sa ďalší deň v Chamonix.
Deň, kedy človek nemusí nič iba proste byť a pozerať sa aký je tento svet pekný...
Text: Maroš
|
