Kazalnica Mieguszowiecka

Klenot v poľských Tatrách

Ak ste ešte nemali tú česť, prejdite sa raz Dolinou Rybiego Potoku na chatu pri Morskom oku. Len tak naľahko, s foťákom cez plece. Keď tam už budete, vybehnite si ešte okolo plesa a popod severné zrázy Veľkého Mengusovského štítu až na Czarny Staw.
Bum!
Pred vami sa odrazu zjaví ohromná stena.
Vyrastá rovno z plesa a tiahne sa až kdesi k oblohe.
Je tmavá a previsnutá. Je krásna a lákavá.
Ihrisko tých najodvážnejších...

Keď sa pod severnou stenou Kazalnice v roku 1934 naviazal na lano jeden z najlepších poľských horolezcov všetkých čias, Zbigniew Korosadowicz, musel určite prežívať zmiešané pocity. Veď tú stenu obchádzali aj také legendy ako Stanislawski, či Birkenmajer.
Vybral si pravú depresiu a za jeden deň ju so spolulezcami aj preliezol.
O osem rokov neskôr sa na Czarnom Stawe objavila slávna tatranská dvojica Lapinski-Paszucha a druhý „problém“ v podobe prostrednej depresie steny, bol vyriešený. Krásna a výrazná línia, vhodná predovšetkým na leto a celkom vážny zimný počin!
Rok 1955 a ľavá depresia steny. Dlugosz-Momatiuk. 3 dni, ťažké hákovanie a prvý krát v tatranskej histórii, použitie nitov pri technickom lezení...
A takto by sa dalo pokračovať ani neviem dokedy. Cesty ako Supersciek, Wielkie Zaciencie, Filar, Sprezyna, Superparanoja, či Wish You Were Here, vzbudzujú rešpekt a mená ako Lapinski, Pazucha, Dlugosz, Momatiuk, Chrobak, Czok, Kielkowski, či Kurtyka, asi netreba nejako špeciálne predstavovať. Všetci vyrastali v Kazalnici a dokázali skutočne veľké veci.
Aj starším generáciám našich horolezcov Kazalnica učarovala. V roku 1967 tu vznikla cesta „Pajaki“ (Pavúci), dodnes jediná slovenská cesta v stene. Autori samozrejme bratia Pochylý, Peter Dieška a Unger-Zrůst. Letné opakovanie vyhláseného Filaru, urobili Ďurana a Pochylý a pridali aj nový variant za VI. Prvé zimné opakovanie krásneho ľadového Superscieku aj s novým variantom za V A2, urobili Andrej Belica s Jánom Krchom a vôbec prvú zimu zrejme najťažšej cesty v Kazalnici- Czok/Kielkowski, urobil Zolo Demján s Petrom Valovičom, za 4 dni s klasifikáciou až A3! Prvé letné opakovanie cesty Polak w Kosmosie zase patrí dvojici Pitoňák-Bednár a iba druhý voľný prelez ťažkej letnej cesty Wedrówka Dusz za IX+, urobil Slavo Mitro s Martinom Balážom.

Ľudia dokazujú naozaj neuveriteľné veci a každý, kto je podpísaný pod jednou z ciest v Kazalnici, či už je to prvovýstup, prvé opakovanie, či prvý zimný prelez, alebo dokonca len „obyčajné“ opakovanie, má môj veľký obdiv.

V roku 2012 vyšiel vo Varšave perfektný sprievodca, ktorý opisuje vyše 60 ciest a variantov v stene Kazalnice a v jej bočných stienkach. Jan Žurawski rozdelil celý masív na štyri časti: Kazalnica Mieguszowiecka, Kociol Kazalnicy (Sanktuarium), grzeda Mieguszowieckiego Szczytu Czarnego a próg Wyzniego Czarnostawianskiego Kotla.
Na svoje si tu príde naozaj každý. Od veľkých klasík, cez bláznivé 20-dĺžkové hákovačky, až po 5-dĺžkové kraťasy je tu naozaj všetko. Záleží len od výberu a od požiadaviek.
Krásne, odvážne lezenie, ktoré v zime začína pri M5 a končí (zatiaľ) pri M8+. V ľavej časti dokonca natekajú delikátne ľadové línie a nechýba ani visiaci ciageľ!
V lete si zase užijete dobrodružné lezenie v rozmedzí klasifikácie VI- až IX+.
A to ešte nehovorím o neskutočných možnostiach vážnych prvých voľných prelezov, starých hákovačiek, miestami ohodnotené za A3. Tie síce vďaka poľským borcom rok, čo rok ubúdajú, no stále sa dá povyberať!

Tak hor sa do Kazalnice, pretože hneď v prvých riadkoch sprievodcu si prečítate legendárnu vetu, ktorú používajú už celé generácie horolezcov: „Povedz mi, čo si vyliezol v zime v Kazalnici a ja ti poviem, kto si...“

Po niekoľkých tohtoročných výletoch na Morské oko, rozhodne radím Kazalnicu k trom najobľúbenejším stenám v Tatrách, spoločne s Galériou Ganku a Žltou stenou.
Všetky tri ponúkajú perfektné dobrodružné lezenie s úžasným historickým nádychom, čo už dnes, mám taký pocit vie oceniť stále menej a menej lezcov...

Text: Maroš