Matterhorn

Severná stena- Cesta bratov Schmidtovcov

„Radosť z víťazstva? Možno. Ale rozhodne viac z toho, čo sme prežili a čo si odnesieme do dolín, do svojho každodenného života. Horolezec je šťastný, keď vystúpi na štít, na ktorý sa dlho pripravoval. Tento stav však netrvá dlho, lebo opäť sa nájde iný štít, iný cieľ. Začne sa naň tešiť a je presvedčený, že len vtedy bude šťastný, keď ho prelezie. Práve preto človek lezie a miluje hory, lebo robia jeho život šťastnejším.“

Tento úryvok som si dovolil prevziať z knižky Z Tatier na Eiger od legendárnej československej dvojice Radan Kuchař a Zdeno Zibrín, pretože presne vystihuje pocity, ktoré som na Matterhorne prežíval. Pocity, keď človek pod dlhom snažení príde do cieľa, splní sa mu veľký sen, no zároveň sa pred ním objavia nové sny a tam niekde v diaľke, nový cieľ...
6 klasických severných stien v Alpách (Grandes Jorasses, Eiger, Matterhorn, Petit Dru, Piz Badile, Cima Grande), ako prvý človek na svete preliezol Gaston Rébuffat a vydal o tom krásnu knihu Hviezdy a búrky.
Z našich horolezcov sa to ako prvému podarilo Radanovi Kuchařovi, ktorý zase svoje dobrodružstvá opisuje v knihe 10 velkých stěn.
Vďaka týmto knižkám som sa zoznámil s najväčšími alpskými stenami a začal som snívať.
A teraz po viac ako 5-ročnom snažení sa moje sny, stali skutočnosťou...
Klasiky sú to najkrajšie, čo môžu hory ponúknuť. Neuveriteľná história, dychberúce príbehy, fantastické lezenie a tie najkrajšie línie. Či to bolo v previsnutej dolomitskej stene Cima Grande, či v zaľadnených komínoch Piz Badilu, či v delostrelbe na Petit Dru, či v bivaku na Božskom traverze v stene Eigru, alebo na vrchole Grandes Jorasses pri posledných slnečných lúčoch, ktoré oblizovali zubaté Aiguilles Chamonix, vždy to bol nezabudnuteľný zážitok. A inak tomu nebolo ani teraz, v severnej stene Matterhornu, ktorá bola posledným chýbajúcim dielikom do mojej „severskej“ skladačky.

Matterhorn (severná stena)- Schmidt route V, 80° (1100 metrov)
Budík! Tma a ticho. Telo už tuší, že sa chystá nejaká zloba, no hlava si to zatiaľ odmieta pripustiť. Chvíľku sa pohrávam s myšlienkou, aké by to asi bolo, stráviť dnešok vyvaľovaním sa na terase pred chatou Hornli...
„Vstávaj! Veď o tom snívaš už dlhé roky. A sny sa majú plniť. Tak poďme!“
Skutočne ma preberú až polnočné raňajky na stojáka. Tomuto fakt asi nikdy na chuť neprídem... Po brutálnej bitke s tvarohovým závinom už nič nestojí v ceste za novým dobrodružstvom.
Hodinu po polnoci preliezame okrajovú trhlinu, čím sa nám otvára cesta do severnej steny. Firn pod nohami začína pekne vŕzgať a krátke ľadové úseky zamestnávajú aj hornú polovicu tela. Vysoko nad hlavou začínam tušiť obrovskú skalnú hradbu, i keď ju pre čierno-čiernu tmu vôbec nevidieť. Jej prostriedkom sa šikmo tiahne rampa. Dokonalá hračka prírody a jedinečná možnosť, ako sa prešmyknúť najstrmšou časťou steny. Nech mi nikto nehovorí, že nebola stvorená výhradne pre horolezcov. Po dvoch hodinách súčasného lezenia a 400 výškových metroch, stojíme na jej úpätí...

To, že v lete v roku 1931, prišli bratia Schmidtovci do Zermattu z Mníchova na bicykloch (600 km), je obdivuhodné. Aj to, že si vyhliadli odvážnu líniu v jednej z najväčších a ešte stále neprelezených severných stien v Alpách. Ale to, že dokázali v tých rokoch a s takou výstrojou, preliezť nasledovných 300 metrov rampy v rozbitej skale a strmom ľade, je úplne neuveriteľné.

Na vrchu rampy si dávame chvíľu oddych a prvý ranný čaj. Začína sa rozvidnievať a my sme tesne za polovicou. Nasleduje nepríjemný traverz, lezenie v strmom 80 stupňovom ľade a opäť traverz. Na jednom štande sa ma švajčiarsky horský vodca pýta, odkiaľ sme. Po mojej odpovedi: „Slovakia“, iba pokrúti hlavou a pýta sa, že či sme sem toľko cestovali len kvôli tomuto. Nemám slov a tak len myknem plecami a pokračujem ďalej. No čo, nie každý má za chalupou tie najkrajšie alpské steny, že? Nasleduje nekonečné súčasné lezenie vo vrchnej časti steny a boj s nadmorskou výškou. Prekročili sme hranicu 4000 m.n.m. a myslím, že to na nás je aj vidieť. 100 metrov pod vrcholom doliezame na Zmuttský hrebeň, ktorým pokračujeme až do výšky 4478 m.n.m. Vyššie to už nejde. Sme na vrchole! Je presne 12:00, teda nám to trvalo plných 11 hodín. No dobre, je to o 9 hodín viac ako Uelimu Steckovi pri sólo preleze v roku 2009, ale sme tu! Pocity? O tých som už písal...

V Zermatte sa deň prehupol do druhej polovice. Poobedné slnečné lúče osvecujú jeseňou sfarbené stromy a v uliciach je rušno ako vždy. Sedím na schodoch pred hotelom a čakám na Katku. Rozfúkal sa silný vetrisko, no vôbec mi neprekáža. Už netreba nikam liezť. Po bivaku v chatke Solvay, po zostupe nepríjemným Hornliho hrebeňom, po zlomenom stane a bolestivou turistikou cez Schwarzsee do Zermattu si to teraz môžeme skutočne všetko vychutnať. Už netreba nikam liezť! Teda aspoň dovtedy, kým sa zase neozvú nové sny a nové ciele. Myslím, že o jednom veľkom už viem...

Text: Maroš