Grandes Jorasses

Colton-MacIntyre

Jeseň v Chamonix je jedno z najkrajších ročných období. Listy na stromoch pomaly začínajú meniť svoju farbu, v údolí povieva jemný vánok a všade panuje úplný pokoj. Iba vysoko v studenej a tmavej stene to naozaj žije. Ľad so snehom pospájali všetky šedé miesta a premenili ich do krásnych a logických bielych línií.

It´s time for Jorasses!

Severná stena Grandes Jorasses znamená pre Chamonixčanov to isté, čo Eiffelovka pre Parížanov. Je to absolútny drahokam, medzi všetkými stenami v okolí Mont Blancu a dokonca aj ďaleko za jeho hranicami. Preto niet divu, že keď „udrú“ podmienky, množstvo nadšencov sa príde na tento drahokam pozrieť z blízka.

V zimnej izbe chaty Leschaux nás je 14. Približne rovnaký počet ľudí zvolilo stratégiu bivaku priamo pod stenou, čo značí, že v stene bude zajtra naozaj rušno! Ľudia v Chamonix už dávno pochopili, že v zlých podmienkach lezú iba čudáci a lezci z „východného bloku“. Domáci si radšej pekne počkajú a poviem vám, že to čakanie stojí naozaj za to!

Okolo polnoci štartujeme. Strašidelná nočná prechádzka pomedzi trhliny a cez ľadovcové mosty nás privádza pod stenu. Svetielka z čeloviek sú úplne všade. Od Rubáša, cez Desmaisona a No Siestu až po Crozov pilier a Poľskú cestu. A samozrejme, že sa to blyští aj nad našimi hlavami...

Colton/MacIntyre VI 6, M4 (1200 metrov)
Na tejto, podľa mnohých lezcov, najkrajšej ľadovej línii v celých Alpách, sú zaujímavé najmä dve veci. Prvou je, že sa o jej prelezenie pokúšala v roku 1972 štvorica slávnych Britov (Bonnington- Haston, Burke a Clark), ktorí v stene strávili 17 bivakov a vzdali to 350 metrov pod vrcholom. Na druhej strane sa ňou v roku 2008 prehnala švajčiarska mašina- Ueli Steck za 2 hodiny, 21 minút a 26 sekúnd! Sranda, no nie?

17 dní už je dosť aj na skalkársky výjazd a 2 hodiny zase dosť málo aby človek stihol vytiahnuť aspoň foťák z vačku. Teda sme s Ondrom zvolili kompromis. Jeden deň sa nám javil ako optimálna voľba...

Svitanie nás chytilo asi v polovici steny, keď sme už mali za sebou úvodný patagónsky „goulotte“ cez okrajovku, dlhočizné snehové pole aj 3 dĺžky v strmých 80 až 85 stupňových žliabkoch, vyplnených „polystyrénom“. Pomaly sme sa došuchtali pod „Ice Crux“ čo je kolmý ľad bez možnosti poriadneho istenia. V aktuálnych podmienkach samozrejme nemôže byť o šestkovom ľade ani reč, no mýtus neodistiteľnosti si zachoval aj napriek tomu.
3 mixové dĺžky v záverečnej časti nás trochu spomalili, no po napojení sa do Walkerovho piliera už išlo všetko ako po masle a o 15:00 sme sa prehupli na vyslnený vrchol. Na zostup sa práve chystala známa dvojka chamonixských „residents“ John Griffith a Ally Swinton, ktorí vyliezli Desmaisonovu cestu (to je tá, ktorú pozná celý svet ako- 342 hodín v severnej stene Grandes Jorasses...)

Zostup je kapitola sama o sebe a tma nás zastihla, tesne po tom, ako sme zlanili Whymperovým pilierom a pretraverzovali Glacier des Grandes Jorasses. Druhý deň to už cez Rocher du Reposoir a chatu Boccalate išlo celkom ok až do dedinky Planpincieux a následne stopom do Courmayeuru.

Čo dodať na záver. Hádam už len toľko, že pred „útokom“ na Jorassy, vrelo odporúčam zaobstarať si sprievodcu od Juliena Désécuresa, ktorý urobil úplne dokonalú prácu a do knižky skompletizoval všetkých 44 lezeckých ciest v severnej stene Grandes Jorasses a okrem podrobných nákresov, prístupu a zostupu, tu nájdete aj užitočné informácie, o počasí, podmienkach, výbave, či histórii. Ale nezabúdajte, že stenu za vás nevylezie...

Text: Maroš