 Žulová odysea 2Aiguille de la RépubliqueZubatý hrebeň Aiguilles de Chamonix, tvorí množstvo veží a vežičiek, ktoré sa pyšne vypínajú nad údolím horského strediska Chamonix Mont-Blanc. Práve pre ich divokosť dostali názov Chamonixské ihly.
Jedna z týchto „ihiel“ je však absolútne výnimočná. Je to Aiguille de la République.
Pri pohľade od zubačky Montenvers na takmer 1000 metrovú tmavú, severnú stenu Grands Charmoz, pôsobí vedľa nej naozaj impozantne a dokonalo dotvára túto jedinečnú alpskú scenériu. Tenučká, mierne naklonená skalná ihla s kolmými stenami a dokonalou žulou, predstavuje jedinečnú výzvu pre všetkých horolezcov....
5:00 sa lenivo vyhrabávame zo spacákov na chate Envers. Tma a ticho. Raňajkové menu je dnes dosť chudobné. Keksíky a čaj. Stiahnutý žalúdok by aj tak nič viac neprijal. Balíme batohy a po fixe pomaly schádzame na Trelaportský ľadovec.... Najideálnejšou voľbou ako sa dostať na vrchol „ihly“ sa nám javila cesta République bananiere s klasifikáciou 6c+/ED, ktorá má vyše 700 metrov a v roku 2004 ju vyliezla dvojica Michel Piola-Vincent Sprungli. A musím povedať, že sme sa nesklamali! Dokonca si myslím, že je to najkrajšia vec aká sa dá z celej juhovýchodnej strany Aiguilles de Chamonix vyliezť.
Cesta „banánová republika“ vedie cez tri veže. Nastupuje na pravej veži Tour Rouge, kde sa križuje aj s klasickou líniou Mer de Glace na Grépon. Ďalej pokračuje cez Tour Brune a samotnú Aiguille de la République, kde sa tesne pod vrcholom napája na líniu prvovýstupcov....
...niečo pred siedmou naliezame do prvej z dvadsiatich piatich dĺžok, ktoré nás dnes cestou na špičku tej tenkej ihličky čakajú. Už teraz vieme, že to bude poriadne dlhý deň. Slnko nesmelo rozlieva svoje prvé lúče po okolitých štítoch, no my si za ich teplom ešte budeme musieť kúsok vyliezť....
...v siedmej dĺžke preliezame okolo pozostatkov starej bivakovacej búdy Tour Rouge, ktorú zničila pred niekoľkými rokmi víchrica a ktorá slúžila mnohým generáciám alpinistov. Dnes už sú tu síce iba porozhadzované dosky a igelity, ale stále to má svoje čaro. Slnko sa už do nás naplno oprelo a my si vychutnávame záverečnú časť prvej tretiny cesty, ktorá predstavuje pohodové lezenie do (6a+). Striedajú sa tu prevažne ľahké kútiky, špárky na vlastnom istení a nepríjemné platničky, v ktorých je našťastie zopár nitov....
Na vrchol „ihly“ sa v roku 1904 dostala štvorica H Beaujard-J.Simond-L.Simond-A.Tournier a to veľmi zaujímavým spôsobom.....
Henri Beaujard napísal v roku 1905 do magazinu CAF nasledovné:
„Naše srdcia sa rozbúšili, keď sme vystrelili z kuše šíp s lanom, tak vysoko ako bolo možné. Čistou náhodou sa lano zachytilo v trhline a nemohlo sa z veže zošmyknúť. Zostávalo už iba poslať niekoho na druhú stranu hrany aby robil protiváhu. Okolo 17-tej hodiny po sérii manévrov, keď sme riskovali život Louisa Simonda aspoň 20-krát, nám povedal, že lano bolo upevnené. Vyrážame!“
...v druhej tretine na Tour Brune, začína cesta naberať na obrátkach. Hneď prvá dĺžka z police vyzerá dosť nepekne a na môj vkus až moc rajbasovo. Našťastie tu však mám so sebou žolíka- Katku, ktorá vyrastala na manínskych rajbasoch a toto nepríjemné (6b), dáva na OS. V 13.dĺžke prichádza konečne na rad „the incredible corner“ za (6b+). Fantastických 50 metrov pádlovania v sokolíku, jammovania v parádnych žabách a kútového vykrúcania. Vystrieľal som tam skoro celú sadu čokov a dve sady camalotov. Bombová dĺžka!
Na veľkú policu pod vrcholovou stenou „ihly“ ešte lezieme dve dĺžky (6b,6a+).....
Prvý traverz Aiguilles de Chamonix z východu na západ sa v roku 1950 podaril slávnemu Hermannovi Buhlovi spoločne s Kunom Rainerom, pričom sa pokúsili vystúpiť aj na Aiguille de la République.
Úryvok z knihy Hermanna Buhla- Od Álp po Himaláje:
„Vrcholový úsek ihly ešte nik nezdolal voľným lezením. Francúzi tu doteraz používali akúsi harpúnu, ktorá vymrští lano cez vrchol na severnú stranu. Nechápem však, ako potom v previsnutej, temer nedostupnej severnej stene lano dočiahnu....
...Najprv sa pokúšame chytiť vrchol lasom. Všetky pokusy sú bezvýsledné, nezostáva teda inšie ako liezť bez pomôcok....
...Skala veľmi vytíska, nohy sa od dlhého státia začínajú triasť. Šijací stroj, ktorého sa lezci tak obávajú, hrozí ma zhodiť zo skaly....
...Badám ako mi ubúda síl. Volám na Kuna: Pozor! Hneď poletím! Verný priateľ len chladnokrvne prikývne....“
Vrcholová stena „ihly“ má spolu 10 dĺžok. Je 14:00 a pred nami záverečná časť celej cesty. Už len tento úsek by sám o sebe predstavoval fantastické lezenie prevažne v kútoch a sokolíkových špárach s krásnymi výhľadmi. Hneď vedľa z hrebeňa vyrastajú dve malé vežičky, ktoré dostali pomenovanie „kamzíčie rohy“, teda Cornes des Chamois.
Treba začať naozaj liezť. Sokolíkujeme a žabujeme až sa nám pred očami zahmlieva.
Striedajú sa tu dĺžky ako Fantastic corner (6c), alebo Wall on knobs (6a+). Po 6-tich hustých, prevažne špárových dĺžkach (2x 6c, 6b+, 6b, 6a+, 6a) sa konečne napájame do klasickej cesty, ktorá nás ďalšími tromi dĺžkami (5c,5b,5c), privádza pod kľúčovú dĺžku vo vrcholovej platni....
....zmätene stojím o pozerám do hladkej platne, z ktorej trčia staré nity. To nemôžu myslieť vážne. Máme za sebou 24 dĺžok, viac než 700 lezeckých metrov, nohy úplne na kašu, prsty vyštípané do ružova a pred nami kľúčová dĺžka v platni za (6c+). Takýto rajbas nevyleziem ani oddýchnutý a 5 metrov nad zemou.
Tak toto je tá legendárna platňa, ktorú Francúzi dobýjali harpúnov a v ktorej Hermann Buhl bojoval o život. No čo, doliezli sme až sem treba to aspoň skúsiť....
Opatrne naliezam. Prvé metre sú najhoršie a prstom sa do tých malých chytíkov vôbec nechce. Našťastie nadmerná hustota nitov a blížiaca sa tma, nedovoľujú odsadnúť si a tak aj záverečnú dĺžku nejakým zázrakom dobojujeme na OS. Sediac obkročmo na samotnej špičke „ihly“ rýchlo doberám Katku. Vrcholová foto, odstrašujúci pohľad do tmavých zrázov severnej steny Grands Charmoz a začíname zlaňovať. Je 19:30 a je nám jasné, že za svetla to v žiadnom prípade dnes na chatu nedorazíme...
...23:00 sme na chate. Po 17-tich hodinách a 25 zlaňákoch, jeme, pijeme a rozbití padáme naspäť do spacákov, odkiaľ sme sa ráno ledva vyhrabali....
Text: Maroš
|
