Ádr

Žaby, sokolíky a iné zvery

„Kdo se bojí, ať nejezdí do Ádru.“
Slová, o ktorých sme sa na vlastnej koži presvedčili nie len každý deň strávený v skalách, ale niektorí dokonca aj na sobotnej tancovačke u Tošováka...
A predsa sa oplatilo vyraziť! Bombové štyri dni plné lezenia, zábavy, nadávok, strachu, pohody ale hlavne špárovania. Jednoducho štyri krásne dni na piesku.

Štvrtok ráno ešte všetci vytešení a nabudení vyrážame do skál. Je síce po daždi, ale veríme že nájdeme aj zopár suchých ciest na rozlez. Partia okolo Smola volí Křižák a my neodoláme vysoko sa týčiacim vežiam v Adršpachu.
Na úvod stará známa Tréningovka VIIb na Krakonoša, kde sa všetci trochu rozkukávame. Keď tie žaby a päste začínajú aspoň ako-tak držať, presúvame sa pod slávnu Richterovu špárovú klasiku- Údolní VIIa na Amora. Kruh v hornej polovici cesty síce vzbudzuje poriadny rešpekt, ale tutové slučky a ešte tutovejšie žaby, ktoré kvákali jedna radosť, nám nakoniec dovoľujú nahliadnuť a zapísať sa do vrcholovej knižky.
Cukrovarský komín je vežička ako z rozprávky. Krásna, štíhla a pôsobí naozaj nedobytne. Kto by na ňu netúžil vyliezť? Práve preto sa dostala veža do záujmu pieskarov už v 50-tych rokoch minulého storočia, no slabá výstroj nútila dvojicu Samek-Loffelmann použiť zvláštnu lanovú techniku a obhadzovaním lana okolo veže a následným šplhaním po ňom dosiahli vrchol. Prvý regulérny výstup prišiel až v roku 1980 aj keď tentokrát boli dve miesta prelezené iba za pomoci stavania. Vznikla tak Kampaňová cesta VIIa (VIIIa), ktorá dnes predstavuje nádherné voľné lezenie po oblej dvojkruhovej hrane.
Cukrovarák si teda zvolila za cieľ aj naša „mini“ päťčlenná expedícia. Úvodné komíny prebehli bez väčších ťažkostí, no pri balansovaní na samotnej hrane som zopárkrát Ondrovi s neistým hlasom povedal nech radšej dáva bacha. Nakoniec sa vždy nejaký ten chyt našiel a postupne sme sa na úzky vrcholček natlačili všetci piati.
Na záver sa nám zachcelo ešte trochu špárovania a tak sme našli dva skvosty od Lukavského vo Vstupnom obvode. Ondro naliezol do cesty Klaksonek VIIa, ja som zvolil trochu ťažší Trombonek VIIc. To bolo ale zábavy. Raz dunivý rachot sprava (to Ondro hodil zemovku do piesku), potom štrngot zľava (to ja som zliezal spoza hrany a odskakoval do kruhu). Raz nadávky sprava (to Ondro nemohol založiť slučku), potom nadávky zľava (to ja som nemohol cvaknúť druhý kruh). Keby nám nepríde SMS od chalanov, že sa začína grilovačka ani by sme si nevšimli, že je večer. Ondro nechal zavesený pytel, ja som dobojoval AF, pobalili sme a zdrhli k ohňu...

Piatok sa už vyrážalo do skál trochu skromnejšie a aj to nadšenie sa vyparilo. Tí silnejší opäť nasledovali Smola a išli poskúšať do Ádru ťažké cesty (povedal by som, že skalkárske, ale to vôbec nie je pravda...). Nám slabším nezostávalo zase nič iné ako zavŕtať sa do nejakej špáry alebo komína. No hneď po prvej ceste na Tukana- Americká pěnice VIIa, vyprchali aj posledné zvyšky dobrej nálady. Špáru po kruh som síce vybojoval no boulder, ktorý nasledoval potom by na našich skalkách zodpovedal skôr číslu 8/8+ ako 6-. Ak budete niekedy v Ádry a v sprievodcovi bude kombinácia mien Lukavský-Slanina, zďaleka sa takejto ceste vyhnite. No a keď som vymyslel aj boulder tak som sa stratil v spleti komínov, takže z prvého kruhu na ktorý som natrafil vo vlhkom rajbase sme pekne zlanili.
Ani druhá voľba nebola zrovna ideál. Previsnutá širočina Ninjis VIIIa na Želvu, ktorú som vyliezol a zliezol hneď 6 krát no v poslednom kroku vždy chýbal morál zabrať na totálne vysolenom chyte s nohami zašprajcovanými hlboko v špáre.
Po dvoch pytloch sa nám zachcelo aj dačo vyliezť tak sme vybrali hneď vedľajšiu Starú cestu III, ktorú sme si spolu s Katkou a Rasťom pekne vychutnali. Ondro a Eva zatiaľ vybehli na vyhlásenú klasiku a jednu z najchytovatejších ciest v Ádry- Údolní hrana VIIb na Štepánsku korunu.
Poobede sme opäť spojili sily a zabojovali najskôr v pekelných sokolíkoch v ceste Začátečnícka kariera VIIa na Šplhačku a potom v rajbasovej Vzpoure na lodi VIIc.

Tretí deň sme opáčili najskôr Křižák, no po Rozkoši VIIIa na Ovčáka nás spláchol dážď, tak sme zdrhli na tvrdý piesok do Poľska. Hejšovina je fajn oblasť s krásnymi špárovými cestami a super stienkami, teda každý si tu našiel to svoje. A hlavne sú to južné steny tak to celkom rýchlo schne.
Chalani (Kubo, Stano, Paľo, Smolo) bojovali v jednej z najťažších ciest, aké tú skala ponúka- Černá kočka Xb. My sme sa zabavili najskôr v špárovej Myszolapke VIIa a hneď vo vedľajšej stienke- TeePee VIIIb. Ondro si vybral novšiu hranku Pizzeria IXa a druhým pokusom to bachol, no a Jožo zase zabojoval na OS v previsnutej prstovej špáre tuším, že tiež za IXa.
Na záver ešte Smolo natiahol fajnové VIIIa, ktoré si za ním dalo viacero ľudí, urobili sme skupinové foto a išlo sa na tancovačku k Tošovákovi, o ktorej už písať asi netreba....

Nedeľa bola trochu ospalá, tak sme sa iba prešli do Teplíc, kde sme sa spolu s Rasťom dorazili v ceste Bič VIIc na Vež Jardy Berana a išlo sa domov.

Všetko sa to odohralo na parádnej Jamesáckej akcii, akých bude dúfam čím ďalej tým viac a ktorej sa zúčastnili: Kazo Linek, Riči Nyéki, Jano Smoleň, Jožo Krištoffy, Kubo Kováčik, Stano Klimo, Paľo Rajčan, Ivan Padač, Mišo Sabovčík, Lukáš Meňhart, Ondro Húserka, Eva Milovská a náš klub reprezentovali: Rasťo, Katka, Maroš.

Škoda, že tu už s nami nemohol byť Dino so Šofom, ktorí to na piesku naozaj vedeli a veľmi na takejto akcii chýbali....

Text: Maroš