Čarovný Wilder Kaiser

Časť 2- Totenkirchl, Predigstuhl a Karlspitze

„.....a tak som naložil plecniak, lano, čakan a železo na bicykel a potom som sa terigal cez Hochfilzen alebo z Loferu cez Strubský priesmyk do Tyrolska. S hrôzou si spomínam na to utrpenie. Šliapať na bicykli ovešanom ťažkou batožinou cez nekonečné údolie Kaiserbachu, potom kusisko cesty hore na Stripsenjoch Haus a ešte za čírej noci k nástupu, aby som, keď sa rozvidní, bol už v skale- naozaj, ten Kaiser sme si museli trpko zaslúžiť.“ (Z knihy Marcusa Schmucka- Broad Peak)
......v stredu na obed hádžeme matroš do auta a po piatich hodinách príjemnej jazdy autom, vystupujeme na parkovisku Griesener alm, ktoré sa nachádza na konci údolia Kaiserbachtal. Batohy na chrbát a po ďalšej hodinke šliapania prichádzame na chatu Stripsenjoch Haus, kde si ešte vychutnávame posledné slnečné lúče, ktoré hrejú do tváre. To je doba!! A my si to niekedy ani nevieme vážiť....

Teda Wilder Kaiser. Opäť. Hneď ako zahlásili pekné počasie, vraciame sa.
Geológiu a históriu už máme za sebou (viď predošlý článok), teraz by som chcel niečo málo napísať ešte o klasifikácii ciest. Už samotný nástup pod steny a prechod cez Steinerne rinne je bez kramlí a reťazí (II-III) celkom hodnotný. Dĺžky za V až V+ vedia niekedy poriadne prekvapiť, hlavne keď sú od majstra Hansa Dulfera. Klasifikácia VI- až VI+ je už celkom vážne lezenie, no a VII- sú poriadne ťažoby. Ja osobne si miestne špáry (ako napríklad Pumprisse) za VII a viac neviem ani veľmi dobre predstaviť.

Totenkirchl (západná stena)- Dulferova cesta V+ A0 (VI+), E3, 600 metrov
Skoro ráno sa budíme na Stripsenjochu a mierime pod nástup slávnej Dulferovej cesty v 600 metrov vysokej západnej stene Totenkirchlu, ktorú preliezol v roku 1913! Po dvesto metroch, na orientáciu náročného lezenia do IV+ prichádzame pod prvý z trojice kyvadlových traverzov, ktorý sa dá preliezť pekne voľne za VI. Opäť dve ľahšie špárové dĺžky za V a je tu druhý kyvadlový traverz, ktorý už vyzerá hladšie a teda aj ťažšie. Kľúčové miesto steny, voľne lezitelné za VI+. V najťažšom kroku chvíľu stepujem no zopár nepríjemných krokov v rajbase to vyrieši. Ďalšia dĺžka parádne lezenie v krásnom Kaiserskom vápne a doliezame k poslednému kyvadlu. Opäť tradičná klasa za VI s nepríjemným zliezaním a dlhým traverzom. Najťažšie úseky sú za nami, odtiaľto už je zlanenie takmer nemožné, ako píšu všetci sprievodcovia a ako sa aj generácie lezcov pred nami presvedčili na vlastnej koži. Nasleduje niekoľko ľahších dĺžok v nepríjemnom lieviku a záverečné výlezové komíny, ktoré z dĺžkami V+, VI- a V+ ešte celkom preveria ako veľmi sa chcete dostať na vrchol. Fantastická cesta za nami a tri pekné dni pred nami...
Hneď na druhé ráno sa však dovalí nejaký masaker. Búrka ako sviňa a tak len pospávame na chate. Keď to utíchne volíme rest a mierime dole k autu.

Predigstuhl (západná stena)- Fiechtl-Weinberger V+ A1 (VII-), E3-, 500 metrov
Zase raz stúpame strmým údolím Steinerne rinne. Udreli brutálne teplá a tak padla voľba opäť na západnú stenu, tentokrát však Predigstuhl a Fiechtl-Wienbergerova cesta z roku 1923. Na úvod tri ľahké a rýchle dĺžky, ktorými naberáme výšku. Prvý problém, Weinbergerov previs, voľne za VI, na zahriatie tak akurát a už stojíme pod kľúčovou dĺžkou. Hladká kútová špára okorenená previštekom. Je to parádne odistené a tak som do toho nahnal Katku. Super zabojovala a podarilo sa jej to dať na OS. Že je to pekelne ťažké som zistil, keď som to doliezal na druhom konci a to mi ešte aj batoh vytiahla. Tromi poctivými, dlhými a krásnymi špárovo-komínovými dĺžkami za V, V+ a IV doliezame až na severnú hranu, ktorou ešte treba doliezť posledných 150 metrov na vrchol, čo je celkom zábava, keďže sa nám do cesty stavia traverz ležmo. Potom už len zlaňovanie zostup a tak. Všetko čo k poriadnemu horolezectvu patrí...

Karlspitzen (východná stena)- Karlspitzepfeiler V+ A0 (VII-), E3-, 200 metrov
Posledný deň hlásia od rána búrky a tak radšej prechádzame na druhú stranu na Wochenbrunner alm, odkiaľ dávame rýchly pokus o krátku juhovýchodnú hranu na Karlspitzepfeiler. Mysleli sme, že to bude pohoda no bola to neskutočná ťažoba v previsnutých komínoch a špárach. V kľúčovej dĺžke vraj za VII- som si chvíľu myslel, že som sa zapráskal a leziem nejakú osmičku, ale to by som chcel asi veľa, na vyššie stupne v Kaiseri treba proste ešte dorásť. Vycvakal som tam všetkých 10 expresov, čo som mal a ešte 5 ďaších karabín, ktoré som mal na frendoch. Uf, potom nasledovala tiež fajnová dĺžka pre zmenu len za VI- a ďalšia, tentokrát našťastie už celkom chytovatá VII-, ktorou sme doliezli na vrchol piliera a veselo zlanili dole k veciam, pobalili sa a s búrkou v pätách sa vydali na cestu domov. Zatiaľ všetko, ale Kaiser je super, ešte by sme sa radi vrátili, veď už Marcus Schmuck, hovorieval, že rok v ktorom neliezol vo Wilder Kaiseri akoby ani nebol...

Text:Maroš