Januárový prašan v Tatrách

Od Brnčalky po Brnčalku

Dolina Zeleného plesa
Hádžem na Brnčalke lezecký matroš do kúta a všetky lezecké ambície idú bokom. Práve som sa vrátil spod kotla Weberovky, kde som bol omrknúť podmienky na lezenie a „trošku“ si zalyžovať. Skončilo to fantastickou jazdou po „gule“ v prašane. Nenormálna lyžovačka! Síce nebola ani dlhá ani strmá, no stála naozaj za to, proste na večer tak akurát.... Katka na svoju otázku: „čo zajtra?“ Ani nemusí dlho čakať na odpoveď... Ráno teda netradične šlapeme, namiesto mrazivej severnej steny Malého Kežmaráku do Slnkom vysvietenej Červenej dolinky. Z každého žliabku je čo-to vypadnuté a tak na rozbeh po dvojtýždňovej metelici, volíme zopár ľahších zjazdov pod Jastrabkov smerom k Zelenému plesu. Prašan, prašan a ešte raz prašan, no bol by som chuj, keby som dnes išiel liezť. Istotu mi dodávajú aj chalani, ktorí sa oproti v Zlatej nitke beznádejne a pomaly prehrabávajú k vrcholu Ušatej stráže. Deň končíme parádnym, v poradí už štvrtým zjazdom z Červenej dolinky popod Jastrabiu vežu, ktorý je zároveň aj suveréne najstrmší. Miestami dobrých 50° v čistom metrovom prachu, niekedy to človek musí proste vymáknuť... Večer zo slinami na krajíčku pozeráme do Baranieho sedla a do Flašky na prvé čmárance, ktorými sa niekto nachvíľu vryl do svahov Veľkej Zmrzlej doliny.
Katke to nedá a cez víkend, vyrážajú spolu s Marianom cez Térynku na miesto činu. Vraj to bolo super, ale už to nebol onen panenský prašan... Tak, či tak zvládli za deň peknú skialpovú klasiku so zjazdom miestami do 50°, obtiažnosti S3 a s prevýšením ku chate okolo 900 metrov. K tomu samozrejme ešte treba pripočítať, 3 hodinový výšlap a jazdu dole na Bielu vodu.... pekný deň...

Skalnatá dolina
Ja som sa zatiaľ celý víkend smažil v Lomnickom sedle v službe a pozeral ako sa lyžuje jeden štít za druhým. Lomničák z vrcholu, smerom ku lanovke, Huncovský na juh, na sever aj na východ a kopec ďalších kratších zjazdíkov. Nedalo mi to, nenakuknúť zopárkrát aj do Kartárikovho žlabu, ktorý je už tiež dojazdený krížom-krážom, aj rôznymi bočnými variantíkmi, ktoré majú minimálne 55°. Zopár z nich som si nikým nerušený, uchmatol aj ja.

Veľká Studená dolina
Potom som to išiel risknúť na Slávkovský štít do Kráľovského žlabu. Predošlé dni síce, nepohrozili žiadnou lavínou no neistota pred týmto večne lavinóznym žlabom bola veľká. Ísť typickú jarnú firnovú lyžovačku, ktorá sa chodí najčastejšie v apríli, koncom januára navyše po dvoch týždňoch sneženia sa nemusí vždy vyplatiť, ale občas treba mať aj šťastie. Kráľovský pólmetrový prašan v Kráľovskom žlabe... no neviem, či som už niekedy zažil podobný pocit pri zimnom lezení ako po tomto skoro 1000 metrovom famóznom zjazde. Obtiažnosť S2 do 40°, nič extrémne ale po tých jednotvárnych zimách, kedy som sa iba naháňal za cestami to dodalo tatranskej zime celkom iný rozmer.... Už o dvanástej som bol na Hrebienku a keby som vládal dal by som si ešte jedno kolo.

Bielovodská dolina
Sever teda príjemne prekvapil a keďže na južných svahoch sa už robila kôra, vybrali sme sa s Katkou ďalší deň do Sedla Váha. Opäť príjemný slnečný deň v doline. Centrálny žlab na Vysokú zlyžovaný, Patria dočmáraná, Sedlo nad Širokým žlabom, Západná Volia štrbina, Východná Volia štrbina.... Koniec januára bol proste v Tatrách lyžiarsky raj. Prichádzame na vynovené, ale ľudoprázdne Rysy a pokračujeme až do Váhy. Krásny výhľad na severskú scenériu, ktorej kraľuje Galéria Ganku. Povinná sonda žlabu, obúvam lyže a vychutnávam si prvé oblúky. Sneh je už dosť ubytý a vyfúkaný, takže je to miestami pekne doskovité. Nájde sa však samozrejme aj prašan a v lesíku pod Ťažkým plesom dokonca metrový! Dlhočizný zjazd, zakončujeme na záver celkom nudným pádlovaním Bielovodskou dolinou na pohostinnej Lysej Poľane. Super lyžovačka s najstrmšími miestami do 50° obtiažnosti S3.
No a na záver absolútny tatranský bonbónik. Deň po nás vyrazil do Váhy aj Marian s chalanmi z Horskej, zlyžovali po našich stopách do Ťažkej doliny, odkiaľ pokračovali Pustou lávkou do Kačacej doliny (vraj bombová lyžovačka), a ďalej cez Litvorovu kotlinu a Svišťovú dolinu vystúpali do Prielomu, ktorým zlyžovali na Zbojnícku chatu. Tu prespali a ďalší deň pokračovali cez Priečne sedlo na Térynku a už len tak na doraz dali aj Baranie sedlo na Brnčalku... Uff dlhý a parádny zoznam klasických tatranských skialpových sediel, ktoré sú určite aj sami o sebe celkom hodnotné, nehovoriac ešte o takejto krásnej kombinácii. Tešime sa peckovej a KONEČNE poriadnej tatranskej zimy, a dúfam že toho tento rok ešte veľa polyžujeme a polezeme...

Text: Maroš