Pohoda na Čimách

Po stopách Emília Comiciho

Po mojej nedávnej návšteve Troch Čím, tu zostalo v hanbe zopár pekných klasík, ktoré ma nenechali dlho pokojným a tak som sa sem musel vrátiť...
....prečo zase Čimy?...neviem, asi to bude tou históriou, ktorá tu na vás dýcha v každom kúte, každej špáre a na každom štande...
....možno sa mi páči aj ten kontrast, moderného frendami, čokmi, lezečkami a neviem čím všetkým ešte, vyzbrojeného lezca, oproti ľuďom, ktorí nemali vonkoncom nič, iba zopár skôb a odvahu...
...jedným z týchto ľudí bol aj Talian Emílio Comici, ktorý tu so spolulezcami v roku 1933 vyliezol asi dve najväčšie klasiky vôbec...

Gelbe kante, Spigollo giallo, Yellow arete... alebo jednoducho po našom Žltá hrana na Cimu Piccolu. Krásne a vzdušné lezenie väčšinou v kútoch a pekných špárkach. 13 dĺžok, 380 lezeckých metrov, kľúčová dĺžka za VI+ (do tej som nahnal Katku), zvyšok tak od IV do VI, super vyskobované, fajnové výhľady, no jednoducho parádny horolezecký zážitok, jeden z tých pre ktoré človek lezie....ak si teda vie vychutnať pekný deň na horách v ľahkej ceste...

Prejdem však ku hlavnej a zároveň najslávnejšej Comiciho ceste a tou je cesta, ktorú vyliezol s bratmi Dimaiovcami v severnej stene Cimy Grande. Neviem či sa to dá vôbec opísať, choďte si to vyliezť!!! Fakt skôst pre nás „klasikov“ ale voľny prelez nie je zas úplne zadarmo. Celkom mi natieklo hneď v prvej ťažšej dĺžke za VII- kde je najväčším problémom prepal v prstoch, kedže ste tam skoro ráno... Ďalej nasleduje 6 dĺžok v špárach, kútikoch, platničkách a previštekoch, pričom najľahšia je za VI a najťažšia za VII. Skoby sem-tam dobré, sem-tam zlé... skala sem-tam pevná, sem-tam rozbitá, väčšinou však vyšmýkaná... expozícia tiež celkom slušná, takže celkový dojem dobrý no liezol som aj krajšie cesty...nevadí kvôli krásne sme sem nešli... Po tejto prvej, lezecky náročnejšej časti cesty prichádza na rad lezecky menej náročná, ale keď to budete mať mokré (ako my), tak psychycky náročnejšia druhá časť. Zopár ľahkých kútikov okolo IV-V v krásnej mokrej a zabahnenej skale, ale vyliezť sa to dá... Potom ešte doraziť to na policu z ktorej sa vytraverzováva na zostupovku a hurá dole (ak trafíte zostup, čo sa mi nepodarilo ani na druhý raz...).Opäť super zážitok, vystupňovaný tým, že sme boli v ceste prakticky sami, čo je na túto cestu dosť ojedinelý zjav...

Tretí deň sme si vybrali novú vynitovanú líniu na Punta Frida s názvom Via dei Ricordi za VII+. 6 dĺžok v drsnej, miestami až nechutne pichľavej, slnkom vysvietenej skale sme vybehli celkom rýchlo, s tým, že ja som sa zriekol veškerého ťahania a doprial som Katke. V jej podaní teda super výkon, keď natiahla všetky tri ťažšie dĺžky v ceste (VI+,VII,VII+) na OS...ja som ťahal iba dáke 5áčka, 5béčka a veselo sme zlanili naspäť k teniskám. Lezenie celkom fajn, ale kľúčová dĺžka megarozbitá...no čo, na odchodový deň potešilo....už sa nevieme dočkať ďalšej návštevy...
Čimy sú super!!!

Text: Maroš