Dolomity

Marmolada a Tre Cime

Keď som sa začiatkom júna pri potulovaní sa Tatrami (zase raz nebolo s kým liezť) prihovoril pod Ošarpancami dvom ľuďom sediacim v chládku pod kameňom a chystajúcim sa na lezenie,netušil som ešte akých super kamošov som našiel.Zobrali ma k sebe na lano a vyliezli sme spolu dve cesty...Tak som sa zoznámil s Katkou a Ondrom Húserkovcami.
Potom raz po nie moc vydarenom dni na Ostrve s Ondrom,keď sme jednu cestu vyliezli len AF a druhú sme úplne zapytlili ma zavolal,že či nechcem ísť na Marmoladu,že im jeden odpadol a sú traja.Taká ponuka sa jednoducho nedá odmietnuť a tak ma zoznámil ešte s Evkou Milovskou a Labuťom (Marekom Šumajom) a cesta sa mohla začať...
Neskoro v noci prichádzame po menších komplikáciach s orientáciou na parkovisko do dedinky Malga Ciapela odkiaľ ráno vyrážame nabalení priamo pod jednu z najväčších a najkrajších stien v Dolomitoch,pod Marmoladu.Ohromuje nás výška ale hlavne rozlahlosť tejto steny,človek by až neveril,že sa to dá vyliezť.Parádnymi lúkami so super výhľadmi sa pomaly motáme až do bivaku nad chatou.Poobedná prechádzka a pôvodný plán,že si dáme 11 dĺžkovú Messnerovu cestu v ľavých platniach nám trochu nevyšiel a nakoniec sme kvôli búrke nesihli ani kratučkú 5 dĺžkovú cestu ktorá sa volala tuším Frak e Tube.Hneď prvá dĺžka za poriadne hustých 6b+ dala ťahačom Ondrovi a Labuťovi zabrať ale dali to na OS.Evka liezla na druhom za Ondrom a ja zas za Labuťom.Prvá dvojka ešte stihla nejakú jednu dve dĺžky no na vrch to nedorazili a my sme zlanili s prvého štandu...
Potom sme si napozerali náš zajtrajší a zároveň najhlavnejší cieľ výletu,cestu Tempi Moderni,vážnu klasiku od Mariachera a išli sme spať.
Cestu Moderné časi v obrovskej 900 metrovej južnej stene Marmolady vyliezli Mariacher a Iovane v roku 1982 a ohodnotilu ju ako 6c,teda okolo 7+.V dnešnej dobe uvádzajú sprievodcovia,kvôli vylámanej kľúčovej dĺžke rôzne klasifikácie od 6c do 7a+ ED- a ešte k tomu marmoládska stupnica odistenosti R4,čo v preklade znamená,že sa tam dajú hodiť aj 15 metrové držky do skôb,ktoré nemusia vydržať (a to sme si mysleli,že to bude vynitované veď je to klasika...).
Raný budíček a nástup pod stenu nás preberá a prvých 80 metrov tak dvojkového až trojkového lezenia ideme súčasne.Potom asi hodinu vyčkávame na polici,kým sa dvaja Slovinci,ktorí sú pred nami prederú najťažšou dĺžkou a ideme na to.Prvý ide samozrejme Ondro,keďže je najlepší lezec a dáva to OS.Eva dolieza za ním a nastupuje Labuť,ktorý to prebíja tiež,ale kedže mu to vyradili tak je to len na Flash.Ja to doliezam za Labuťom ale v najťažšom kroku,nepríjemnom traverze po malých stupoch v platni si sadám.Potom už len doraziť to peknou,natekavou špárkou na štand a najťažšie je za nami.Čo sa týka nejasností s klasifikáciou tak chalani čo ťahali hovoria,že je to 7a teda za 8 ja si skôr myslím,že 8- ale asi vedia lepšie keďže to liezli na prvom.Kľúčovú dĺžku síce máme za sebou ale celá stena je pred nami.Nasleduje 11 dĺžok po obrovskú policu,ktorá je v strede steny.Ondro leze s Evkou,väčšinou ťahá on no zopár dĺžok liezla aj Evka a my s Labuťom sa striedame zhruba po dvoch dĺžkach.Za zmienku stojí asi len jedna dosť ťažká a moralová dĺžka za 6b,ktorú ťahal Labuť.Ťažké lezenie dosť vysoko nad skobami v parádnom sokolíkovom rigole.Inak lezenie tak od 5+ do 6a+ teda nič ťažké.O pól tretej doliezame na policu a pred nami narastá ďalšia 400 metrová stena.Čo je však horšie začína hrmieť a blýskať sa.Riešime najskôr bivak,keďže zlaňovať dole je skoro nemožné no nakoniec sa s Labuťom naväzujeme na Ondra,ktorý ťahá ďalšíu ťažkú dĺžku z police za 6b+ a my s Evou a Labuťom to lezieme na druhom.Ďalej nasledujú našťastie štyri ľahké dĺžky 4 až 5+ tak lezieme prevažne súčasne až do jaskyne,kam sa natlačíme všetci štyria a preberáme ďalšie možnosti.Medzitým sa úplne zatiahlo a aj hodín je už dosť.Okrem toho všade okolo hrmí a tak to začína vyzerať na bivak.Chýba nám vyliezť ešte asi 300 metrov z toho dve dĺžky za 6b a 6b+.O 17:30 búrka čiastočne odchádza a tak sa rozhodujeme.Ide sa hore!Ondro ťahá prvú z dvoch 6-béčkových dĺžkok a my pekne za ním na druhom.Teraz je z nás definitívne štvorka,ktorej ťahačom je Ondro.Po 6-béčku nasleduje opäť zopár ľahších dĺžok tak sa snažíme čo najviac liezť súčasne no je to ťažké lebo kvalita skaly sa zmenila zo 100 percentnej na 30 percentnú.Posledných 5 dĺžok sa rozhodujeme pre Variant Extreme za 6b v kúte namiesto nášho originálu za 6b+ v platniach.Kľúčový kút ťahá Ondro a podal výkon aký som ešte asi ani nevidel.Totálne rozbitý sedmičkový kút a dve alebo tri nestabilné istenia na plných 60 metrov,bez neho by sme to fakt nedorazili.Doliazam za Ondrom na štand,stmieva sa a všade bijú blesky.Na vrch nám chýbajú ešte dve ľahké dĺžky jedna za 5 a druhá za 3.Eva s Labuťom doliezajú už za tmy.Istím Ondra,ktorý to naťahuje až na vrchol,doliezam za ním a naťahujeme fixy pre Evu s Labuťom,ktorý za nami žumarujú (nejako nám došli čelovky...).Je jedenásť hodín,sme na vrchole-Punta Rocca,hromy,blesky,tma.Čaká nás ešte nepríjemný zostup hrebeňom do bivakovacej chaty na vedľajšom vrchole a studený bivak bez spacákov,varičov a všetkých tých harabúrd s ktorými sa bežne bivakuje.
Ráno zostup v teniskách po snehu po lanovku,ja idem dobrovoľne na lanovke aj z batohmi dole a pre auto,zvyšná trojica si to ešte predlžuje trojhodinovým zostupom...
Cestou domov sa ešte zastavujeme pod Čimami kde lezieme na najmenšiu Čimu-Cima Piccolissima Cassinovu cestu za 7-.Parádne lezenie v kolmej skoro až previsnutej južnej stene s celkom poctivími dĺžkami a pekným vzdušným traverzom.Obidve dvojky sme to dali na OS,pričom najťažiu dĺžku ťahali Ondro a Labuť.Ešte zlaňák komínom výhľad na severné steny Troch Čím,kam určíte ešte zavítame a ide sa domov.....

Text:Maroš