 Ľadový raj-Maltatal27.-31.1.2010
Konečne sa nám podarilo zrealizovať náš dlho plánovaný výjazd do Rakúska na ľady.Z nespočetného množstva rakúskych ľadových oblastí sme si vybrali pekné údolie v Karntene pri meste Spittal,ktoré nesie meno Maltatal,zrejme podľa rieky Malty,ktorá tečie údolím.Na začiatku doliny je rovnomenná dedinka Malta a po oboch stranách sa dvíha niekoľko trojtisícoviek.Tie najvýznamnejšie sú:Sonnblick a Hochalmspitz a sú veľmi často vyhladávané skialpinistami...
Toľko z geografického okienka ale poďme na to prečo sme vlastne tu.Dôvod je celkom jednoduchý a to dlhočizné a krásne ľadopády,nasekané jeden na druhom a čo je na tom všetkom najlepšie ani nie pól hodinu chôdze od auta.Výber je naozaj skvostný od 50 metrových ľadíkov až po 300 metrové ľadiská,od dvojkových tobogánov po sedmičkové previsnuté cencúle a pre fanatikov je tu aj niekoľko vynitovaných drytoolingových skaliek,proste ozajstný ľadový raj...
V stredu večer prichádzame po 600 kilometrovej jazde do Malty,kde zostávame hneď v prvom hotely,ktorý sme našli.Aj keď je trošku drahší no nechce sa nám blúdiť teraz v noci dedinou a hladať ubytko.Navyše tu predávajú sprievodcu,takže je rozhodnuté.
Ráno sa presúvame do lacnejšieho penziónu a potom už hurá na ľady.Auto reže zákruty v smere do údolia,oči nalepené na sklo,sprievodca v ruke a s napätím očakávam kedy vykuknú prvé ľadíky...Zapáčil sa nám hneď prvý 250 metrový s názvom Supermax.Auto nechávame na parkovisku prechádzame cez rieku a ideme pod ľad.Prvých 150 metrov vedie žlabom.Väčšinu lezieme súčasne snehom tak do 60° až na dva 30 metrové ľadové výšvihy (WI 2-3).Žlabom sa dostávame pod krásny záverečný 100 metrový ľad,ktorý vzbudzuje rešpekt.Prvá dĺžka je pekné a dlhé lezenie v celkom dobrom ľade s jedným asi 6 metrovým kolmým úsekom (WI 5).Trvá mi to trošku dlhšie aj šróbov je viac,predsa len na začiatok trocha opatrnosti...Štandujeme na dvoch abalakoch a jednom šróbe.Druhá dĺžka je v sprievodcovi písaná ako pohodové trojkové lezenie,no realita je iná.Plných 50 metrov lezenia v 85 stupňovom,cencúlovom a zle odistiteľnom ľade asi tak (WI 4+).Navyše stále púšťam na štand poriadnu ľadovú paľbu...No našťastie sa darí aj bez pádu,ktorý by vyzeral asi dosť škaredo a môžme si s Marianom pripísať na svoje konto prvý rakúsky úlovok.Zlaňujeme,zostupujeme žlabom a ideme oddychovať a liečiť prvé rany.
Na druhý deň opäť cesta do údolia,tentokrát však ideme trochu ďalej.Dvadsať minút chôdze do kopca a prichádzame pod trojdĺžkový 140 metrový Superfeucht.Lezú tu už nejaký Srbi a tak musíme chvíľu čakať.Celkom im to ide a navyše po dvoch dĺžkach sa dá liezť ľad viacerími variantmi takže tlačenica určite nebude.Srbi sa odpájajú do ľavého päťkového variantu a mi si berieme ten (krajší) pravý (WI 4+).Prvých osemdesiat metrov bolo nenáročné trojkové lezenie a na moje počudovanie som si dovolil už aj menej vŕtať...(asi sa pomaly rozliezame).Záverečných 50 metrov už bolo kolmejších a nepríjemnejších no aj tak by som povedal,že to pustilo celkom v pohode...Zlaňujeme a ideme ešte pozrieť nejaké skalky,ktorými však opovrhujeme,lebo ľadíky nie sú dobre vytečené a po skale sa nám škrabotať nechce...
Tretí deň vyberáme trochu vážnejší cieľ a to 300 metrovú Kathedrale (WI 5+).Zo slovami (veď to je len ľad),začíname liezť prvé metre.Pekné dve dĺžky (WI 3-4) v dobrom a kompaktnom ľade.Potom však šesťdesiat metrovou snehovo-ľadovou dĺžkou doliezame pod 25 metrový kolmý,karfiólový a cencúľový ľadový stĺp a zisťujeme že takýto (len ľad),ešte nikto z nás nikdy v živote neliezol.Chvíľka dohadovania a je nám jasný náš ďalší smer a to rovno dole...S pokorou zlaňujeme,ale čím sme nižšie,tým sa to zdá lezitelnejšie a s klesajúcou nadmorskou výškou rastie aj odvaha.Začína to poriadne hrýzť,ale čo už snáď niekedy nabudúce.Ideme ešte potrénovať do peknej ľadovej arény Columbus,kde treba priamo z cesty zlaniť.Výška ľadu je 50 metrov a variantov,že nám sily nestačili.Najskôr leziem pekný,kolmý karfiólový variant WI 5/5+ a potom 30 metrov kolmého cencúlového ľadu za WI 6 samozrejme všetko pekne v bezpečí na druhom konci.Na dorážku ešte pokúšam skalnú,previsnutú cestu za M7,tá už ale nepúšťa...
Štvrtý deň je zároveň aj posledný a oddychový.Parkujeme auto preliezame zábradlie a súčasne si to valíme miestnou 400 metrovou klasikou Strannerbach.Popoliezanie ľadovým tobogánom (WI 2-3) nám dáva pekne zabrať na achilovky a na lýtka.Na záver sa to našťastie trochu dvíha a posledných 100 metrov je pekný trojkový ľadík,ktorý by sa dal možno prirovnať nášmu Orolínovi,samozrejme až na to že je trikrát väčší ako Orolín.Samozrejme hodnota žiadna ale chceli sme si dať na záver prechádzku a treba spoznať aj miestnu klasiku a myslím,že sme neľutovali.Zlaňujeme,balíme a odchádzame so slovami,že sa ešte vrátime.
Čo dodať na záver,síce sa nič prelomové nevyliezlo,výlet to bol pekný,len škoda že nepustila tá Katedrála ale prebádali sme,zmapovali a zistili,že ako to vlastne v tom Rakúsku vyzerá...
Text:Maroš
|
