Levický Ďumbier

Ťaháme s Rasťom po hrebeni ťažké,kovové záchranárske sane a neskutočne sa trápime.Pripadáme si ako za čias Puškáša,kedy sa každá záchranka riešila len za pomoci ľudskej sily bez vrtulníkov a kadejakých iných strojov.
Sme tesne pod vrcholom Ďumbiera.Spolu s Emilom Hanusom a Ivanom Hrmom sme chceli ísť zlyžovať nejaký pekný žlab v severnej stene Ďumbiera,ale Ivan na hrebeni zavadil lyžou o nafúkaný sneh,vykrútila sa mu noha a spadol.S Emilom sme prišli za ním a pokúšali sme sa ho postaviť na nohy.Podarilo sa dokonca prešiel možno aj sto metrov,no strašná bolesť mu nedovolila pokračovať a tak som zavolal otca,Rasťa a Číňana,ktorí boli našťastie nedaľeko.Otec hneď zavolal služobnou vysielačkou na Horskú do Jasnej...Chalani rozhodli,že vrtulník nebude potrebný a tak sa tu spolu s Rasťom trápime so saňami,ktoré nám priniesli z chaty.Dvaja záchranári sú už na ceste z dola a dvaja prídu po hrebeni z Chopku.Konečne sme pri Ivanovi,prichádzajú aj záchranári,nakladáme ho a začína sa jazda dole.Strmý svah,kašovitý sneh,poriadna fuška,ale Ivana v poriadku zvážame na chodník,tu už však väčšinu roboty,urobili chalani z Jasnej.Idú s Ivanom dole a my šlapeme od Halašky na chatu.
Celá záchranná akcia sa odohrala na Levickom Ďumbieri,ako nazývame tradičný predvianočný víkendový zraz na Štefáničke pod Ďumbierom.
Všetko sa to začalo už v roku 1992 posledný predvianočný víkend,kedy si krstní otcovia tohto podujatia Emil Hanus a Marian Červienka povedali,že nebudú doma upratovať a pozerať televízor,ale pôjdu na Ďumbier.Bol to vlastne nultý ročník levického celooddielového sústredenia.Odvtedy sa každoročne dodržuje táto tradícia,občas sa niečo vylezie,väčšinou sa lyžuje,ale čo je najhlavnejšie stále sa PIJE!!!
Tak zatiaľ a zase o rok na Ďumbieri!!!
Text:Maroš Červienka